V krajine divých husí - z Estónska do Lotyšska

Špekuloval som dobrých pár minút, neustále sa pozerajúc cez puškohľad, s odistenou zbraňou a napnutým napináčikom. Nakoniec som rozhodnutie nemusel spraviť ja: ako sa zjavil, tak isto rýchlo mykol mocným chvostom a zmizol pod hladinou.

 Pomaly som sa prikradol na kraj malého vŕška, odkiaľ som mal dobrý výhľad na mŕtve rameno blízkej rieky. Bol som krytý kmeňmi vysokých stromov a breh podo mnou lemovalo husté tŕstie. Pušku kalibru .223 Remington, precízne nastrelenú, s poloplášťovým strelivom, som si oprel o strom a začal som ďalekohľadom prezerať každé zákutie na brehu, vyšliapané chodníčky, obhryzené stromy, vchody do obydlí a nakoniec aj samotnú hladinu, či ho niekde nezbadám. 

Pol hlavy nad vodou

Bol to záverečný večer mojej dobrodružnej poľovačky v Pobaltí. Na druhý deň som musel vyraziť späť na Slovensko. Mal som poslednú príležitosť uloviť ho. Všade sú stopy jeho pobytu, niekde v tomto mŕtvom ramene musí byť, vraj ich tu bývalo dokonca viac. Zjavil sa ako zázrakom. Z ničoho nič bol na hladine, trochu krytý tŕstím. Neplával, len pokojne ležal, pol hlavy a kus chrbta nad vodou. Hoci bol len pár metrov od tŕstia na brehu, voda tam už bola asi dosť hlboká. Čo teraz? Hodina a pol do tmy, ak by som sa trochu posunul, mal by som čistý výstrel do jeho hlavy. Podľa miestnych je veľká šanca, že ak ho trafíte dobre a nespraví ani pohyb, nepotopí sa. No ak sa potopí, je stratený. Domov pôjdem s dlhým nosom, bez trofeje, bez fotografie a so zlým pocitom, že som zviera usmrtil úplne zbytočne. Ak nevystrelím, ďalšiu šancu možno nedostanem a budem si búchať hlavu, že som zaváhal. Špekuloval som dobrých pár minút, neustále sa pozerajúc cez puškohľad, s odistenou zbraňou a napnutým napináčikom. Nakoniec som rozhodnutie nemusel spraviť ja: ako sa zjavil, tak isto rýchlo mykol mocným chvostom a zmizol pod hladinou. Môj vytúžený bobor bol preč! Ale ešte zostávalo vyše hodiny svetla. Možno sa to podarí... 

V ústrety dobrodružstvu

Môj výlet od začiatku sprevádzali mierne organizačné komplikácie. Do estónskeho Tallinnu som cestoval na výročné zasadnutie European Bowhunting Federation, kde zastupujem Slovensko a Slovenské združenie loveckej lukostreľby. Stretnutie sa koná každý rok v inej členskej krajine a ak sa dá a lov lukom je v danej destinácii povolený, pred zasadnutím alebo po ňom je možné stráviť pár dní poľovaním. Estónsko legalizovalo lov lukom na malú zver, čiže do veľkosti bobra, pred dvoma rokmi. Aj zahraniční poľovníci musia urobiť strelecký test. Strieľa sa na šesť terčov a na úspešné absolvovanie treba päť smrteľných zásahov. Tvrdé, ale spravodlivé kritéria. Ak chce poľovník loviť, mal by aj trénovať a byť schopný bezpodmienečne nastrieľať takýto výsledok.

Komplikácie však nemali nič spoločné so streleckými schopnosťami. Ponuka na poľovačku pred zasadnutím alebo po ňom prišla už začiatkom roka. Záujem sme prejavili traja: dvaja zo Slovenska a jeden z Rakúska. Mojim dvom loveckým partnerom napokon zmarili plány pracovné povinnosti a vyzeralo to, že som zostal sám. Ponuka však bola podmienená účasťou aspoň dvoch lovcov. Dlho sa nik iný nehlásil, a tak som začal plánovať cestu sám, s tým, že si zoženiem ubytovanie v Tallinne a že ma sprievodca pár večerov zoberie do revíru. Z lovu na bobra lukom a plnohodnotnej poľovačky sa pomaly, ale isto stávalo pár dní prechádzok po meste a večerné čakanie s puškou na psíka medvedíkovitého. Keďže som netušil, čo sa bude po zasadnutí diať, rozhodol som sa ísť autom, aby som mohol odísť skôr, prípadne zostať dlhšie, ak by poľovačka stála za to. Pár dní pred odchodom sa ozvali Rus a Lotyš, ktorí chceli poľovať pred zasadnutím, a dvaja Maďari, ktorí plánovali lov po ňom. Tak som do auta prihodil aj luk, požičal si navijak na bowfishing, pár šípov a dúfal som, že to pri Baltskom mori nejako zmontujem a že to bude lietať tak, aby som bobra ulovil. Sadol som do auta a vyrazil v ústrety severskému dobrodružstvu alebo sklamaniu... 

Impozantné trofeje

Po dvojdňovom šoférovaní cez Slovensko, Česko, Poľsko, Litvu a Lotyšsko som v piatok poobede, po 1700 kilometroch za volantom, dorazil do Tallinnu. Celý deň som nič nejedol, no mali sme mať prezentácie v miestnom poľovníckom zväze, kde som dúfal v sýte občerstvenie, potom mala byť uvítacia večera. Z občerstvenia bola nakoniec fľaša minerálky, ja a ruský delegát sme mali dostať večeru o hodinu neskôr ako ostatní, lebo miestny sprievodca sa rozhodol, že treba využiť každú možnosť na lov a maximalizovať svoje šance na úspech. Nič to, večera počká. Zhltol som dva ryžové chlebíky s plátkom syra, čo som mal so sebou, a odišiel loviť. Na hodinku, o pol deviatej sme mali byť naspäť, tvrdil sprievodca... Do hotela som sa dopotácal o pol druhej v noci. S vidinou skorého vstávania a nasledujúcich dvoch dní strávených v konferenčnej miestnosti som padol do postele. Večeru mi asi zjedli zamestnanci hotela, veď kto by s ňou šesť hodín čakal!

Zasadnutie prebehlo hladko, zúčastnilo sa aj pár nových delegátov. Najzaujímavejšie prezentácie mali zástupcovia z Islandu a z Grónska. Ale možno to bol len môj názor, lebo som trochu posadnutý sobmi karibu a patria k mojim vysneným trofejam. Okrem toho sa rozoberalo členstvo EBF vo FACE, plány federácie na ďalší rok, množstvo tém, vrátane vytvorenia Belgickej lukostreleckej federácie, ktorá konečne spojila flámsku a valónsku asociáciu. Dobrý príklad, veď keď sa dokážu spojiť lovci, možno ani Belgicko časom nebude také polarizované.

V nedeľu po zasadnutí sme sa v silnom lejaku presunuli pozrieť si výstavu najsilnejších trofejí ulovených v Estónsku za posledný rok. Expozícia sa mala otvárať až v utorok, práce boli v plnom prúde , ale väčšina trofejí už bola na svojom mieste. To, čo som videl, mi stačilo: vlky, medvede, rysy, množstvo veľkých lebiek bobrov, jelene a diviaky boli impozantné, losie trofeje na európske pomery veľké, ale čo ma zarazilo, boli srnce! Niekoľkokrát som sa miestnych poľovníkov spýtal, čím to kŕmia, neskôr som ich zo žartu obvinil, že v tejto krajine srnce určite krížia s tými sibírskymi. Trofeje boli úžasné. Po prehliadke sme sa pomaly začali rozchádzať, niektorí mierili na letisko, iní na chvíľu do mesta, ja a dvaja kolegovia z Maďarska poľovať. 

Slabo ozbrojení

Najprv sme išli k nášmu sprievodcovi. Kým sa vrátil z práce, jeho manželka nás pohostila. Keď prišiel, rýchlo sme si pozreli jeho zbierku zbraní, tri z nich, nejaký výstroj a jedlo na večeru sme nahádzali do jeho pick-upu a vydal som sa autom za ním. Počas hodinovej cesty na východ som rozmýšľal, načo sú mu dve guľovnice. Brokovnicu som chápal, na nejakú norku alebo bobra, ale výkonné guľovnice?

Ubytovanie ma milo prekvapilo. Krásne, čisté, uprostred lesov, dokonca aj s wifi. Pri vybaľovaní som sa spýtal na tie pušky. Vraj proti medveďom, lebo my lukostrelci sme trošku slabo ozbrojení. Spomenul som si na video, ktoré mi ukázal Sergej počas zasadnutia. Pozeral sa na ňom z asi desiatich metrov veľkému macovi do očí a niečo mu dohováral dosť výrazným tónom. Asi to nebolo veľmi slušné, lebo medveď sa urazil a našťastie odišiel. To bolo v štvrtok. Prvú čerstvú a veľkú stopu som videl až v pondelok... 

Čakanie na psíka

Nakoniec som sa rozhodol poľovať na dva druhy. Keď už som vliekol takú diaľku svoju.223-ku, plánoval som stráviť večery čakaním na psíky medvedíkovité a ráno poľovať na bobra. Moje predstavy však boli iné ako realita. Večerné sedenie nebol pohodlný posed, kúsok od neho pekné krmovisko a lahôdkami ako rybací odpad a podobne, ako mi to opísal v e-mailoch môj sprievodca. Namiesto toho som sedel v lese na kempingovej stoličke v lukostreleckej záštite a zízal do úplnej tmy. Síce na vnadisku, ale neplánovanom, tam, kde miestna lovecká ubytovňa vyhadzovala odpad z kuchyne. Vraj sem chodievalo viac psíkov a každý večer boli hluční, ako to má tento druh vo zvyku. Stále sa bijú, chrčia, kvília, pištia, ako mi opísali miestni. Dobre, hádam to začujem a niečo vymyslím. Prvý večer nič, ani zvuk. Druhý večer som už mal v záštite okrem guľovnice aj brokový automat. V duchu som videl, ako okolo mňa všetko ožije, ani nebudem vedieť, ktorú zbraň vziať skôr a nakoniec to tam veselo pokropím brokmi a pozbieram úlovky. Znova nič, ani hlások. Bol to môj tretí pokus, keď rátam aj piatok. Posledný večer som teda išiel na bobra, s tým, že si potom vystriehnem psíka. Bol som už frustrovaný a strácal som nádej. Na bobra som chcel ísť večer preto, lebo mi moji spoločníci vraveli, že taký ťah slúk som ešte nevidel. A mali pravdu, zážitok pri rieke bol nezabudnuteľný! Sedemnásť slúk! Vďaka nariadeniam EÚ som sa len kochal, brokovnica zostala v aute... lebo nebola jeseň. Bez komentára. Potom som sa vrátil do svojej záštity, znova ozbrojený, ako keby mala nastať tretia svetová, a zas som len ticho civel do tmy. 

Sardinky pre zver

Rána boli tiež rozpačité. Čakali sme na brehoch riečok, neďaleko bobrích hradov, ale podľa mňa o nás bobry vedeli. Žiadne záštity, žiadne zaručené miesta, kam by bobry chodili na breh, iba tak naslepo. Tomu zodpovedal výsledok. Ranné poľovačky boli krátke, po nich sme sa vracali do ubytovne a náš sprievodca odchádzal o ôsmej do roboty. Vracal sa o šiestej večer a znova sme išli poľovať. Bol som veľmi rád, že som sa rozhodol cestovať autom. Všetci traja by sme boli bez neho stratení. Uprostred lesov, bez jedla, celý deň by sme sa nudili. Asi by sme strieľali z luku, na plechovky a tak. Ale vďaka autu sme cestovali: k moru fotografovať pobrežie, do dedinky do potravín po pivo a sardinky. Pivo sme pili, sardinky v konzerve som kydal k mojej záštite, aby som prilákal nejakú zver. A ešte sme chodili na obed do reštaurácie. A kochali sme sa. Divými husami. Boli všade. Pri pobreží lietali v malých aj veľkých kŕdľoch, ale veľmi nízko, na poliach okolo nás sedeli a ležali. Rôzne druhy, rôzne kŕdle, aj zmiešané. Boli ich tisíce. Časť z nich potiahne ďalej, do Škandinávie. Ale teraz sú tu, všade okolo nás a mal som pocit, že to je celá svetová populácia, toľko ich bolo. 

Ani čiapka

V stredu ráno sme znova šli k rieke čakať, či nejaký bobor neprepláva okolo, aby som ho dobre mierenou ranou trochu zbrzdil a dotiahol lankom upevneným na šípe s protihrotom k brehu na trofejové fotenie. Nepreplával. Ale ešte tu bola posledná nádej. Záverečný zúfalý pokus. Išli sme vyzdvihnúť miestneho poľovníka, ktorý chová lajky. Vzal jednu z nich, vraj je vynikajúca pri love na psíky medvedíkovité. Ak sa v oblasti nachádzajú, vždy ich objaví a zadrží. Občas, teda dosť často, aj zadrhne, ale vraj ak budem dosť rýchly, k hlásiacej lajke, vybavenej GPS obojkom, a škriekajúcemu, chrčiacemu, brešúcemu a super hlučnému brániacemu sa psíkovi, stihnem dobehnúť. Včas, aby som ho veľmi presnou mierenou ranou na dva a pol metra ulovil, ešte kým s ním lajka spraví poriadok. Alebo mám vraj guľovnicu nechať v aute a zobrať si pevný konár. Lebo to je všetko, čo potrebujem. A do obeda budeme mať psíkov dosť nielen na jednu trofej, ale aj na čapicu, rukavice a kožuch. Tak som sa teda tvrdohlavo prechádzal po lese s guľovnicou v ruke. Je to predsa poľovačka, nebudem tam chodiť s konárom. Mohol som si ho však pokojne zobrať. Po štyroch hodinách v náročnom podmáčanom teréne sme to odpískali. Nebude ani čiapka, nieto ešte kožuch.

Moji poľovnícki kolegovia leteli poobede naspäť do Budapešti, tak sme naše ubytovanie opustili a zamierili do Tallinnu. Vraj ak chcem, môžem ostať v nejakom hoteli v meste a večer pôjdeme ešte na posed. Spravil som asi správne rozhodnutie, poďakoval som sa za zážitky a peknú poľovačku. Myslel som to naozaj úprimne. Hoci bola bez úspechu a príprava trochu zlyhala, ľudia boli veľmi milí a príroda nádherná. Problém bol, že oni ako miestni tejto malej zveri neprikladajú vážnosť. Lovia srnce, jelene, diviaky a losy, občas na jeseň husi. Asi si neuvedomili, že bobor a psík medvedíkovitý sú pre nás vytúžené trofeje. A že sme cestovali nemalú diaľku práve za touto zverou, ktorú chceme mať vo svojej poľovníckej miestnosti. Keby to chápali, možno by poľovačka bola pripravená lepšie. Vyplatil som podlžnosti, lebo aj poľovanie bez úspechu niečo stojí.

V pneuservise som si vyzdvihol nové koleso od auta. Cestou tam mi ho totiž nejakí členovia ruskej mafie (ich ŠPZ mám ešte stále na papieriku a pri tej spomienke mi trochu zovrie hrdlo) prepichli nožom a potom sa ma pokúsili okradnúť. Koleso sa už nedalo opraviť, musel som si kúpiť nové. Zavolal som kamarátovi do Lotyšska, že nemám kde spať, lebo som si nerezervoval hotel na cestu späť, a teda veľmi rád využijem jeho pozvanie a zastavím sa. Zamieril som do Rigy. 

Kým začneme grilovať...

Je dobré mať kamarátov. Hlavne poľovníkov v rôznych krajinách. Potom, ako ma Janis telefonicky navigoval, ako nájsť jeho krásny dom na samote, som šťastne dorazil. Daroval som mu fľašku vodky, čo som mal z Estónska. On vytiahol gril a ďalšie dve fľaše. Vzápätí prišiel jeho kamarát poľovník a spýtal sa, či by som si nechcel zapoľovať, kým začneme grilovať a piť. Cestou som videl dva zrazené psíky medvedíkovité. Aj som zastal, aby som si ich pozrel, predsa len žijú v tejto časti Európy. Pozvanie na poľovačku však bolo na diviaky. Neďaleko bol posed a chodia tam vraj dosť pravidelne. Môžem uloviť, akého chcem. Chvíľku som váhal a to stačilo, aby som dostal inú ponuku: môžem ísť aspoň na bobra, tu na blízkom ramene. To bolo to pravé. Diviaky máme aj doma! Aj bobry... ale nie možnosť loviť. Bolo rozhodnuté. Bobor! Takže mi ide ukázať miesto, kam sa každú pol hodinu prikradnem a skontrolujem či tam nie je bobor. A ja, že prečo teraz, tak skoro? Lebo potom bude opitý a nebude sa mu chcieť... 

Suchý a s úlovkom

Zostávalo vyše hodiny svetla... Možno sa to ešte podarí... tento bobor zmizol. Nevyplašil som ho, proste sa len rozhodol ponoriť a robiť niečo iné, ako sa váľať na hladine. O polhodinu som sa prikradol naspäť. Medzitým som zhltol kúsok grilovaného mäsa, trochu podebatoval a vybral sa znovu loviť. Čo najpomalšie som prišiel po lesnej cestičke k stromu, kde som mal opretú pušku. V týchto hustých lesoch si človek môže dovoliť pripraviť si stanovište a nechať tam zbraň. Tu ľudia nie sú. Prečesával som ďalekohľadom celé okolie, nikde nič. Zrazu sa okolo jedného vstupu do bobrích nôr jemne zvlnila voda. Potom znovu nič. Súmrak sa blížil, bol najvyšší čas, aby sa niečo udialo. Bobor preplával pod vodou k tŕstiu. Keď som ho zbadal, sedel na plytčine, vyše pol tela von z vody, a niečo hrýzol. Stále vo vode, nie na brehu, ale bola to najlepšia príležitosť, akú som zatiaľ mal. Zdvihol som zbraň. Celý zakrytý hustým tŕstím. Bol totiž pri bližšom brehu. Posunul som sa o strom vedľa. Stále som nemal čistý výstrel. Posunul som sa o ďalší strom a tu sa medzi dlhými stonkami tŕstia vytvorila malá medzierka. Bol som rozhodnutý strieľať do hlavy a nič nenechať na náhodu. Puškohľad som mal na deväťnásobnom zväčšení, pozíciu stabilnú, napináčik napnutý a tak som len pohladkal spúšť...

Zbraň štekla, bobor sa prevalil a po chvíli dobehli moji kamaráti. Bol na plytčine, ale od brehu ho delilo pár metrov tŕstia. Už som sa videl, ako sa vyzliekam, brodím, plávam, aby som získal svoj úlovok. V tejto oblasti jar ešte netušila, že je jej čas, a tak by to asi nebolo najpríjemnejšie. Moje hrdinské plány zhatil Janis: čo je to za nápad, na takúto robotu predsa používajú psa. Lajku! O pár minút som sa fotografoval s úlovkom. A stále suchý. Bobra sme odrali, ja som si vzal kožu a chvost, Janis si nechal mäso, údajne je výborné... a pachové žľazy. Aj v Lotyšsku ich nakladajú do vodky. Až na to, že ju pijú sami a netrápia svojich zahraničných kamarátov. Vraj je to afrodiziakum. To je však posledná vec, ktorú by som potreboval, keď som sa nasledujúce ráno vydal na spiatočnú cestu. Trvala osemnásť hodín. Mimochodom, audiokniha je vážne zázrak!

Chcete vediet viac?