Austrália s lukom

Mohutný samec vodného byvola sa natočil rovno na lukostrelca. Ten, už v plnom náťahu, mu pozeral rovno do očí. Sršalo z nich niečo zlé, agresívne. O narušiteľovi svojho teritória vedel, to, že mu ide o život, len tušil. Určite sa neplánoval vzdať bez boja.

Hoci lukostrelec počul, ako za jeho chrbtom sprievodca dovrel záver na svojej 416-ke, pomaly spustil tetivu. Tá vzdialenosť bola predsa len trochu malá, asi desať metrov. Aj keby šíp vykonal svoju robotu, také veľké zviera by neostalo v ohni. Stačilo by mu pár krokov, aby obrátilo karty tohto súboja. A nemocnica v tejto časti severnej Austrálie bola na míle ďaleko…

 

Pred dvomi rokmi som svojmu známemu vybavoval poľovačku v Severnom teritóriu v Austrálii. Táto oblasť je domovom vodných byvolov, ktoré svojou agresivitou prekonajú aj kaferské byvoly v Afrike. Okrem nich sa tu dá stretnúť a loviť aj scrub bull a diviak. Scrub bull je vlastne zdivočený dobytok, ktorý už niekoľko generácií žije vo voľnej prírode, často zamiešaný do stáda vodných byvolov. Vodný byvol, scrub bull aj diviak boli cieľom expedície, ktorá mala ešte jedno špecifikum, čo jej pridávalo štipku adrenalínu navyše. Sprievodcom bol Mick, ktorý už mnohé roky sprevádza výhradne lukostrelecké safari. Áno, to je ten pridaný adrenalín, poľovalo sa iba lukom! Mick ročne sprevádza na byvoly okolo desať hostí. Prichádzajú najmä z Ameriky, ale zakaždým sa vyskytne aj niekoľko dobrodruhov z európskych a iných krajín. Celú oblasť, ktorú si prenajíma od štátu, vyhradil iba na lov lukom. A za svojimi zásadami si stojí, žiadne poľovanie guľovnicou. Tá bola v kempe len ako záložná zbraň, keby išlo do tuhého a nejaký poranený byvol sa rozhodol, že poľovník či sprievodca by lepšie vyzerali rozdupaní.

 

Ani kvapku

Cesta do Darwinu zo Slovenska je poriadne dlhá, ale zvládnuteľná. Ak si človek správne vyberie letenku, pri niektorých prestupoch, napríklad v Singapure, získa dosť času na to, aby si narýchlo prezrel mesto. Aj keď poľovníci cestujú po svete hlavne za lovom, nikdy nie je na škodu skombinovať dobrodružstvo so spoznávaním krajín z turistickej stránky. Spomienky sú potom oveľa bohatšie. Preprava luku je pomerne jednoduchá, keďže ho aerolínie spravidla nepovažujú za zbraň, ale za športovú výstroj. Puzdro s lukom je teda len ďalším kusom bežnej batožiny a odpadajú problémy s vybavovaním papierov, so zdĺhavými kontrolami či s licenciami na dovoz zbrane. Na druhej strane má Austrália veľmi prísnu politiku, pokiaľ ide o dovoz tabakových výrobkov a alkoholu, a týmito pravidlami sa treba riadiť do bodky. Fajčiari si cigarety pravdepodobne kúpia až na mieste, cena 14 dolárov za balíček však nepoteší.

Mickov revír v Severnom teritóriu sa nachádza hlboko na území aborigénov, kde platia ešte striktnejšie zákony. Pred mnohými rokmi vyhrali miestni obyvatelia ostro sledovaný súdny spor s vládou. Výsledkom je, že im vrátili pôdu, ktorá im odjakživa patrila. Keďže na nej už stáli bane a celá infraštruktúra ťažobného priemyslu, jediným riešením bolo, aby si ju štát od nich prenajal. Aborigéni zrazu dostávali obrovské peniaze. Boli bohatí a nemali nič na práci. Teda okrem bezbrehého opíjania a občasného riešenia susedského sporu streľbou. Situácia bola neúnosná a hľadalo sa riešenie. Miestnemu obyvateľstvu zakázali vlastniť akékoľvek strelné zbrane a na celom území bol vydaný zákaz dovozu akéhokoľvek alkoholu. Poľovníci, ktorí sem prichádzajú, si teda na úspech môžu pripiť len nealkom. Ak sa zistí, že ste sem prepašovali čo i len ploskačku alkoholu, skončíte vo väzení, Mickovi odoberú licenciu a pravdepodobne v tom väzení skončí tiež, lebo neustriehol svojich hostí…

 

Len luky a šípy

Preprava do revíru sa začína krátkym letom priamo k baniam. Leteckú spoločnosť vlastní ťažobná spoločnosť Mc Arthur River Mining, poľovník na palube teda trošku vytŕča medzi robotníkmi, ale za tie roky, čo sa v oblasti poľuje, si už zvykli. Po pristátí si hostí vyzdvihne Mick a pár hodín ich ešte vezie v tereniaku cestou-necestou až do jednoduchého kempu. Teda, kemp je trochu prehnané označenie niekoľko vojenských ležadiel pod moskytiérami postavených pri malej riečke. Kuchyňu a jedáleň tvorí kempingový stôl a ohnisko. Pri ňom stojí veľký sud s vodou, ktorá sa stále ohrieva. Ako kúpeľňa slúži bandaska s pár dierami zavesená na strome. Je tam aj toaleta o kus ďalej za kríkom. Celkovo je to však bezpečné miesto. Riečka je príliš malá na to, aby v nej žili sladkovodné krokodíly, čo sa nedá povedať o niekoľkých väčších jazerách v okolí. Preto sa mnohé rybačky skončia ešte predtým, ako sa začnú. Stačí zbadať v jazere jediného krokodíla a je dochytané. Nikto nebude riskovať člnkovanie s udicou v ruke medzi týmito aj päťmetrovými plazmi. Jediné zbrane v kempe sú jednuška brokovnica kalibru 12 a opakovačka Ruger kalibru .416 Rem Mag. Inak sú všade iba luky, šípy a množstvo príslušenstva.

 

Správna výzbroj

Mick je vášnivý lukostrelec, ale toto umenie dotiahol ešte ďalej. Aj takú veľkú zver, akou je tonový vodný byvol, loví klasickým reflexným lukom. Pochopiteľne, má aj jeden kladkový, ale vraj je oveľa väčšia výzva hľadieť smrti do očí z desiatich metrov namiesto z dvadsiatich piatich. Nedávno dokonca začal vyrábať vlastné šípy a hroty. Sú navrhnuté tak, aby spĺňali tie najnáročnejšie kritériá. Produkuje ich ručne a vraj má odberateľov aj v Európe a Amerike, najmä svojich bývalých hostí alebo ich známych.

Výber správnej výzbroje na lov lukom pri takej veľkej zveri je kľúčový. Nič sa nesmie nechať na náhodu. Základom je extrémna prenikavosť. Lukostrelec potrebuje dostať hrot cez obe polovice životne dôležitých orgánov, teda cez obe pľúca a najlepšie aj cez srdce. Správny hrot je tá najjednoduchšia časť skladačky. Nič iné ako dokonale ostrý dvojbrit s hrubou čepeľou a váhou minimálne 150 grainov neprichádza do úvahy. Dokonca ani 210-grainový German Kinetisc nie je prehnaný a pre väčšinu európskych lovcov je na prvom mieste. K ťažkému hrotu treba dopasovať šíp s dostatočne tvrdým spine (250 alebo menej) a vysokou hmotnosťou. A, samozrejme, krídelká, ktoré celý komplet dokážu správne stabilizovať, 5-palcové, nalepené pod poriadnym uhlom. Takáto „rúčka z metly“ vážiaca spolu vyše 800 grainov by však z klasického kladkového luku, aké v Európe najčastejšie používame, lietala dosť pomaly, čo nie je ideálne. Preto by náťahová sila luku nemala klesnúť pod 80 libier. Ideálne s dostatočne agresívnou geometriou kladiek, aby sa z takejto zostavy dala vydupať potrebná rýchlosť na streľbu aj na 40 metrov.

Harry Marx je uznávaným autorom v oblasti lukostreľby v Južnej Afrike. Vo svojich publikáciách sa venuje aj zvyšovaniu prenikavosti loveckých šípov pri love najťažšej zveri, napríklad kaferského byvola, hrocha či žirafy. Všetky poznatky sa dajú aplikovať aj pri love veľkej zveri v Austrálii. Podľa jeho knihy African Bow Hunting – the theory and practice sa dá prenikavosť šípu dosiahnuť aj posunutím takzvaného FOC (front of center), čiže ťažiska šípu smerom k hrotu. Na dosiahnutie dobrých letových vlastností šípu pri bežnom poľovaní je štandardné FOC 10 až 15%. To znamená, že ťažisko šípu sa nachádza 10 až 15 % dĺžky šípu od jeho stredu smerom k hrotu. Ak však FOC posunieme až na 30 % a viac, to znamená na štandardne ťažkom šípe použijeme extra ťažký hrot, dosiahneme zvýšenú prenikavosť. Dá sa to opísať tak, že nie šíp tlačí hrot do komory zveri, ale samotný ťažký hrot svojou hmotnosťou a kinetickou energiou vťahuje šíp za sebou. V prípade, že šíp nezasiahne telo zveri presne kolmo, energia sa stráca len minimálne. Ďalším nezanedbateľným aspektom je priemer šípu. Čím je menší, tým menší odpor kladie v tele a zvyšuje prenikavosť.

Šípy a hroty, ktoré vyrába Mick, spĺňajú tieto požiadavky do bodky, dokonca idú ešte ďalej. Jeho karbónové šípy majú veľmi malý priemer, ale veľmi hrubé steny. Dosiahol tým potrebnú tuhosť aj pevnosť, zachoval však nízku hmotnosť. Hroty vážia 200 grainov, sú dvojbritové so špicou typu tanto, aká sa používa na bojových nožoch. Z dôvodu malého priemeru šípu používa namiesto insertov outserty. Okrem iného zvyšujú výdrž šípu pri náraze na hrubú kosť alebo prekážku.

 

Vydaný napospas

Každý deň našej poľovačky sa začínal rovnako. Ako môj kamarát trefne podotkol, Mick vždy vypínal budík brokovnicou. Jeden druh lovného vtáka, výzorom aj škriekaním podobný našej sojke, nás totiž pravidelne budil vrieskaním. Zakaždým padlo pár výstrelov a dva kusy ako večerné predjedlo boli prichystané. Nasledovali rýchle raňajky, príprava sendvičov na obed, všetko sa nabalilo na štvorkolku a upaľovalo sa do buša. Občas sa ešte pred odchodom stihlo vystreliť pár kontrolných šípov, či všetko sedí, ako má. Nie do terčovnice, tá je v divočine príliš veľkým luxusom, ale do neďalekého termitiska. Že to nie je práve najšetrnejší spôsob, ako zaobchádzať so šípmi, netreba hádam zdôrazňovať. Ale je to lepšie, ako nevystreliť si pred poľovačkou vôbec.

Keď sa objavila črieda byvolov, často na väčšiu vzdialenosť, vozidlo sa odstavilo dolu po vetre a začali sa dlhé chvíle približovania, ku koncu často aj naboso, s využitím každého kríka či stromu. Dostať sa na lukostreleckú vzdialenosť k veľkej čriede s mnohými pármi očí je veľmi náročné, preto sa sprievodca skôr snaží zamerať na menšie skupinky alebo osamelé kusy. Posledných pár desiatok metrov je lukostrelec vydaný napospas svojim schopnostiam, sprievodca zostane stáť, ukrytý, ale s výhľadom, a už len sleduje postup poľovníka. S pripravenou guľovnicou, keby sa niečo zomlelo...  

Austrálčania si divinu veľmi nevážia. Z uloveného byvola sa väčšinou zobrala iba trofej a najvyberanejšie kúsky mäsa. Zvyšok ostal v buši, aby sa nakŕmili živočíchy obývajúce tieto končiny. Trofej sa priamo v kempe vyvarila vo veľkom plechovom sude nad ohňom. Aj keď podmienky sú trochu sparťanské, čerstvé grilované mäso na večeru zaženie všetky starosti.

Vzduch nabitý adrenalínom

Týždenná poľovačka priniesla štyri nádherné trofeje. Prvou bol kanec, ktorý sa potuloval okolo močiara. Po pozornom priblížení a dobre umiestnenom zásahu odbehol len pár metrov. Žiaľ, zlým smerom, rovno do močiara obývaného pijavicami, parazitmi a inou háveďou. Ani Mick, zvyknutý na austrálsku divočinu, si netrúfol vliezť do vody. Diviak tam teda ostal aj s trofejou. Prvý ulovený byvol bol napiršovaný v suchom koryte rieky. Jemné piesčité duny boli vhodným krytím. Na 25 metrov dostal kvalitne umiestnený šíp rovno za lopatku. Odbehol asi 50 metrov a padol na zem. Je jasné, že strelec bol skúsený a výstroj si zvolil dobre. Druhý byvol, ulovený na šiesty deň, stál na štich na 35 metrov. V momente výstrelu sa však zvrtol a šíp mu iba rozrezal kožu na boku. Posunul sa asi o päť metrov, stojac šikmo od strelca, na okamih sa obzrel a vtedy ním prešiel druhý šíp spoza lopatky smerom k protiľahlej prednej nohe. Čistý priestrel, posledný únik ani nie na 20 metrov a koniec. Zato v záverečný deň to už nebolo také jednoduché. Mohutný scrub bull síce dostal perfektne umiestnenú ranu, ale keďže táto zver je ešte agresívnejšia ako vodný byvol a nebojí sa ľudí, samec po zásahu unikal v polkruhu, kde hľadal strelca. Sprievodca už mal pušku v pleci, mohutnému zvieraťu však nestačili sily. Nevládalo sa dostať až k nepriateľovi a zrútilo sa neďaleko od neho. Vzduch bol nabitý adrenalínom.

A ako dopadol byvol z úvodu článku? Potvrdilo sa staré známe príslovie, že múdrejší ustúpi. V tomto prípade bol tým múdrejším poľovník. Byvol odkráčal so vztýčenou hlavou, s pomasírovaným egom a s vedomím, že on je pravý kráľ tohto buša!

Chcete vediet viac?