Zasiahnutý africkým vírusom (PaR 11/2009)

Na loveckú farmu v Juhoafrickej republike prichádzaš ako klient a odchádzaš ako dlhoročný priateľ, ktorého radi opäť uvítajú.

Afriku začal navštevovať vďaka rodičom, ktorých tam pracovne vyslala naša krajina. „Prvou oblasťou, ktorú som sám navštívil, bolo územie okolo rieky Limpopo, prirodzenej hranice Juhoafrickej republiky s Botswanou,“ začína rozprávať svoj dobrodružný príbeh Juraj Buchta, čerstvý absolvent „mat-fyzu“, vášnivý rybár a ešte vášnivejší poľovník. „Už tu ma uchvátila nádherná, bohatá vegetácia a klasický buš s červenou rozpálenou zemou a všadeprítomnými hustými ostnatými kríkmi. Bol november, tamojší jarný mesiac a práve nádherne kvitli.“

Poľovanie na farmách

V krajine je mnoho fariem s chovom hovädzieho dobytka. Veľa je otvorených, kravy sa v nich pohybujú celkom voľne. Jedinou prekážkou je ostnatý trojdielny drôt, ktorý im bráni prekročiť hranicu farmy. Čo však bráni kravám, nie je prekážkou pre voľne žijúcu zver. Svine bradavičnaté, hyeny, slony a iná zver ju s ľahkosťou prekonáva. Na týchto farmách sa bežne vyskytujú rôzne druhy antilop, napríklad impaly, steenbucky, duikery, kudu, vodárky, bushbucky, či pakone. „Na hraniciach s Botswanou migrovali obrovské stáda tejto zveri,“ hovorí mladý cestovateľ. „Pakone sú veľmi chytrácke, chodia v noci cez vyschnutú rieku do Juhoafrickej republiky žrať trávu a nadránom, ešte za súmraku, sa vracajú späť.“

Veľká päťka

Uzatvorené farmy majú rozlohu od tristo do desaťtisíc hektárov. Špecializujú sa len na lov rôznych druhov antilop a svíň bradavičnatých. Sú farmy, kde môžete loviť aj takzvanú veľkú päťku, teda slona, byvola, nosorožca, leva a leoparda. Momentálne je lov nosorožca povolený len v Juhoafrickej republike. Príslušné úrady vydávajú zopár obmedzených povolení. „Za ulovenie nosorožca zaplatíte nekresťanské peniaze, tie však potom slúžia na výskum, zazverovanie a rozmnožovanie tejto nádhernej zveri. Je lepšie, ak sa prestarnutý nosorožec uloví, akoby mal umrieť na starobu,“ filozofuje s úsmevom na tvári mladý lovec africkej zveri.

Spôsoby lovu

Niekto by mohol namietať, že strieľať v päťstohektárovej zvernici, v tomto prípade na farme, je neetické. Ale podľa Juraja môžete na takejto farme chodiť za zverou v hustom buši aj dva alebo tri dni a nič neulovíte. A je viac ako pravdepodobné, že na desaťtisíchektárovej farme môžete uloviť mnoho kusov zveri, ak budete poľovať zo špeciálne upraveného terénneho auta. „Je len na tebe, aký level, teda náročnosť poľovačky si zvolíš,“ vysvetľuje lovec a pokračuje: „V Afrike sa poľuje viacerými spôsobmi. Najkrajšia je posliedka za zverou. Môžeš pri nej dokonale splynúť s prírodou, keď sa predieraš hustým bušom za zverou, ktorú vystopoval skúsený sprievodca alebo černošský stopár. Iný, veľmi zaujímavý spôsob je lov pri umelo vybudovaných napájadlách. Voda sa do nich ťahá zo zeme pomocou veterných mlynov a zver sem chodí aj cez deň. Tento spôsob je vraj najmenej nebezpečný. Pre lovcov a milovníkov fotografovania zveri sú tu vybudované posedy. Tretí spôsob je vyhľadávanie zveri autom. Ak niečo zbadáš, vystúpiš a snažíš sa k zveri priblížiť na dostrel.“ Strieľať z automobilu je povolené a veľa zahraničných poľovníkov to využíva. Niečo ulovia z auta a niečo na posliedke za zverou. Dostať sa na dostrel napríklad ku kudu, ktorý má obrovské uši, neustále dáva pozor a pri najmenšom podozrení odbieha, je vraj bez auta prakticky nemožné.

Oči a uši

„Keď od šiestej rána do dvanástej hodiny sliediš za zverou po buši, tak si dosť unavený. Potom sa vrátiš na obed do tábora, mimochodom, veľmi dobre vybaveného, a do buša ťa už poobede nikto nedostane. Radšej sa budeš voziť na špeciálne upravenom pick­-upe, kde je korba prispôsobená na strieľanie,“ hovorí Juraj a dodáva: „Frustrujúce je, keď černošský stopár upozorní vodiča, aby zastavil, lebo videl, ako sa v neko- nečnom buši pohlo ucho nejakého zvieraťa. Rukou ukazuje na miesto, kde stojí obrovský kudu a ty máš strieľať, no ideš si oči vyočiť a nič nevidíš! Potom sa zver pohne a už je neskoro.“ Maskovanie africkej zveri je v buši dokonalé a iba bystré oko stopára dokáže zachytiť jej pohyb. Poľovačka bez stopára je nepredstaviteľná.

Keď ide o život

„Na prvej výprave som ulovil niekoľko impál, svíň bradavičnatých, pakoňa a steenbucka. Do konca života nezabudne na to, ako postrelil kančeka na zadnú komoru a išiel sa naň pozrieť, či zhasol, bez pušky. A to sa v Afrike v žiadnom prípade nerobí. „Keď sme k nemu prišli, zrazu sa postavil, urobil cvak, cvak, a už mi tiekla krv z ruky. Mal som škaredú ranu, kanec len o kúsok minul žily na zápästí. Okamžite som vytiahol nôž a bez rozmýšľania som ho bodol do krku. Bol to obrovský adrenalín. Vždy treba ísť k zveri s puškou!“ prízvukuje lovec afrických svíň. Juraja láka aj lov byvola. „To je výzva! Postrelený byvol si ľahne na svoju pofarbenú stopu a čaká na prenasledovateľov. Zviera vážiace vyše tony si vie tak šikovne zaľahnúť za kríček, že ho ani nezbadáš. Potom v okamihu zaregistruješ, ako sa na teba rúti rozzúrená lokomotíva a ty ho strelíš v útoku tri metre od seba. Ale každá poľovačka v Afrike je vzrušujúca,“ hovorí zamyslene mladý poľovník, ktorému učaroval dobrodružný, nebezpečný lov.

Stopári

Na každej farme pracujú skvelí černošskí stopári. Aj bieli sprievodcovia majú skúsenosti so stopovaním, ale na poľovačke vždy sedí v aute tiež černošský stopár, ktorý je takmer neomylný. Vie odlíšiť včerajšiu stopu od dnešnej, vie určiť, že práve v stovke iných stôp je tá, ktorú treba sledovať. A zver vždy nájdu. Otázkou je len to, ako je zver zasiahnutá a ako dlho sa bude dohľadávať. Rana musí smerovať priamo na lopatky. Strelec platí aj za postrelené zviera. „Ja som raz zasiahol veľkého kudu, no rana to nebola najlepšia, takže sme antilopu šprintom naháňali po buši, kým som na ňu vystrelil ešte zopár nábojov, až zhasla,“ priznáva Juraj Buchta: „Veľmi dôležité je sledovať smer vetra. U nás niekto vyfukuje dym z cigariet, iní používajú hubu prášivku. V Afrike chodíš po rozpálenom buši a jednoducho každých 50 metrov kopeš topánkou do červeného prachu pod sebou a sleduješ, kam ho vieter odveje.“

Verte sprievodcovi

Zver na farmách je, samozrejme, v neustálom pohybe a presúva sa z miesta na miesto. Niektoré druhy sú však teritoriálne, napríklad steenbuck alebo duiker. „Raz ráno sme vystopovali kapitálneho steenbucka. Chcel som ho uloviť, ale sprievodca usúdil, že bude lepšie, ak pôjdeme najskôr uloviť pakoňa. Lebo ak teraz vystrelíme, zvieratá prejdú na druhú stranu do Botswany,“ rozhovoril sa Juraj o ďalšej nevšednej poľovačke. „S ťažkým srdcom som opustil krásneho steenbucka a ani neveril, že ho ešte niekedy dostanem pred hlaveň. Mal som na pamäti skúsenosti z domu. Ráno vidíš pekného srnca a večer už môže byť úplne inde. Tieto antilopy sa však pohybujú naozaj na malom teritóriu. My sme v pohode ulovili pakoňa, a popoludní mi lovecký sprievodca hovorí, že vraj poď, ideme uloviť toho tvojho boka. Veľmi som tomu neveril, no šiel som. Odviezli sme sa na miesto, kde sme ho ráno sledovali. Vystúpili sme z auta, po päťdesiatich metroch sme ho zbadali a hneď aj ulovili.“

Čerstvé dojmy

Juraj bol naposledy v Afrike aj so svojimi priateľmi v auguste tohto roku. „V prvých dňoch sme strieľali veľa kusov, mali sme totiž krátky čas na lov,“ spomína. „Kapitálneho oryxa sme ulovili pri napájadle, lebo tam sa dá ľahšie rozoznať pohlavie ako v buši, kde málokedy vidí lovec zver celú. Mali sme viacero pekných úlovkov. Jano strelil pštrosa, z ktorého nám domáca pani na naše výslovné prianie kúsok uvarila v kuchte.“ Domáca pani má na farme neľahký život. Stará sa o klienta a všetko, čo sa strelí, ihneď spracuje. Na farmách majú vlastnú mäsiareň, vyrábajú tu klobásy, steaky a sušené mäso – biltong. Pásiky mäsa na pár dní naložia do octu a korenia, potom ich rozvešajú a pustia na ne ventilátor. Mäso sušia týždeň. Takto upravené je vynikajúce, obsahuje veľa vitamínov a proteínov. Klobásky robia tenké, sú viac bylinkové a hoci ich volajú ‚drajvurst‘, vôbec nie sú suché.

Kalibre a rana istoty

Pred lovom sa musí zbraň a strelecké schopnosti lovca preskúšať streľbou na terč. Je to nielen pre ubezpečenie sprievodcu, či poľovník dobre ovláda zbraň, ale aj kontrola, či sa pri preprave neposunul puš­kový ďalekohľad a podobne. „Ja poľujem puškou Steyer Manlicher kalibru 8 x 68S. Jano poľoval kalibrom 9,3 x 62. Používali sme náboje RWS Evolution,“ hovorí o prob­lematike blízkej svojmu srdcu Juraj. „Zopár projektilov sme našli aj v tele ulovených zvierat, boli pekne deformované. Do Afriky netreba ísť s ‚kanónom‘, rozhoduje umiestnenie zásahu. Zver môžeš zložiť aj 9,3-kou. Ak niekto vie strieľať s guľovnicou s 300 Winchester Magnum, alebo 338 Winchester Magnum, nech si ju do Afriky pokojne zoberie, lebo zver je tvrdá na ranu. Ak sa však má poľovník ‚báť‘ výstrelu, strhávať zbraň, potom nech si zoberie Springfield, ktorý sa tu bežne používa. A kto má kaliber 7 x 57, takisto si ju môže pokojne zobrať a určite si s ňou dobre zapoľuje. Na juhu Afriky je dokonca tento kaliber veľmi obľúbený.“ Ak vraj sprievodcovi poviete, že nechcete, aby vás istil, tak to nespraví, no treba si to dobre rozmyslieť. Keď po výstrele zver stojí alebo beží, je dobré, ak sprievodca istou ranou zver zloží. Dohľadávanie je síce vzrušujúce, ale nebezpečné a zabijete tým veľa času. Neopakovateľné zážitky z poľovania na africkú zver sa podľa Juraja Buchtu zahniezdia v mysli ako vírus. Láka vás znovu a znovu navštíviť tento nádherný kontinent a krajinu. Je to vraj jednoduché: do kufríka si zbalíte ďaleko­hľad, bavlnené pevné oblečenie, čapicu, foto­aparát, náboje, pušku a môžete vyraziť. Všetko ostatné vás už čaká v Afrike!

Chcete vediet viac?