Poľovačka na svište v Rakúsku

Bolo skoré piatkové ráno, keď som sa vydal na štyristo kilometrovú cestu z Bratislavy do Rakúskeho Badgasteinu. Počasie bolo taktiež ideálne, teplo a na oblohe nebolo jediného mraku.

Po príjazde, ubytovaní sa a rýchlom obede som presadol do terénneho auta k miestnemu sprievodcovi a začali sme sa driapať kľukatými cestami až nad hranicu lesa, ku miestnemu „almu“, horskej chate, ktorá mala byť naším východiskovým bodom počas tejto poľovačky na svišťa vysoko v Alpách. Po jednom radleri na weidmansheil som vyfasoval nádhernú jednoranovú zlamovaciu guľovnicu z Ferlachu a začalo sa dlhé šliapanie hore kopcom, smerom k svištím norám, často prerušené krátkou prestávkou. Údajne na skúmanie terénu pred nami ďalekohľadom, mal som však pocit, že to bola elegantná zámienka, ako dopriať hosťovi aspoň chvíľu na nabratie dychu. Už po chvíľke nás opískol prvý svišť a tak zahnal ostatné v svojom okolí do bezpečia svojich nôr. Ako som neskôr zistil, táto zver je extrémne opatrná a priblížiť sa k nej na dostrel posliedkou je náročné. Po asi dvoch hodinách a množstve zmarených príležitostí sme konečne zbadali veľkého samca vyhrievajúceho sa na kameni v dobrej lokalite na nepozorované priblíženie sa. V zákryte za terénnou vlnou sme sa dostali asi na 100 metrov, zhodil som z chrbta batoh, posunul si ho na kameň pred seba a ležiac s puškou cez neho som v puškohľade našiel komoru tejto malej ale vzácnej zveri. V takto ideálne stabilnej polohe už iba stačilo plynulo stlačiť spúšť...

Svišť sa v susednom Rakúsku poľuje od polovice augusta a práve tento začiatok sezóny je ideálnym pre zahraničných hostí. Počasie je teplé a slnečné, aj keď ako všade v horách vrtkavé a svište sa v hojnom počte vyhrievajú alebo pasú v okolí svojich nôr. Takéto slnečné počasie ešte umocňuje samotný zážitok z poľovania na túto zver, ktorá sa loví v nadmorských výškach okolo 2000 metrov nad morom. Poľuje sa buď posliedkou sprevádzanou častými prestávkami, počas ktorých sa snažíme spozorovať svište vyhrievajúce sa na skalách, alebo postriežkou pri ich norách. Veľmi často miestni sprievodcovia tieto dva spôsoby kombinujú a deň je strávený postriežkami na rôznych miestach a častými presunmi. Keďže spravidla poľujú dvaja poľovníci s jedným sprievodcom, po úspešnom love jedného hosťa je potrebná zmena lokality, lebo svište poplašené výstrelom málokedy opustia nory už po krátkom čase. Skúsenosti a poľovnícke zdatnosti miestneho doprovodu sú až neuveriteľné a aj pri tejto plachej zveri často dovedú hosťa na menej ako sto metrov, čo je takmer nevyhnutné pre presný zásah. Poranený svišť sa totiž často zatiahne späť do nory odkiaľ je takmer nemožné ho dostať. Preto aj pri streľbe na relatívne neveľkú vzdialenosť je potrebné umiestniť zásah extrémne precízne. Preto je podľa miestnych na takéto poľovanie ideálna ľahšia zlamovacia či opakovacia guľovnica kalibru 5,6mm, od 222 Remington až po 5,6x52R s poloplášťovou strelou. Keď som sa miestnych pýtal, neodporúčali mi ani 22 Hornet ani nič moc výkonnejšie ako 243 Winchester. Prvý je vraj na hrane dostatočnej energie hlavne z dôvodu potreby aby strelený svišť zostal v ohni. No a druhá možnosť je vraj až príliš razantná a spôsobuje značné znehodnotenie trofeje, ktorou je spravidla kožušina určená na preparát. Dôležitejšie ako voľba kalibru je ale definitívne správny puškohľad s dostatočným zväčšením, ale hlavne precízne nastrelený. No a netreba zabúdať ani na kvalitný ďalekohľad. Oči miestnych poľovníkov sú zvyknuté rozoznať šedé telo svišťa ležiaceho na sivom kameni ale mne často nepomohol ani ďalekohľad a až po pár chvíľach gestikulácie sprievodcu a ukazovania správneho smeru som ho zbadal. Len žiaľ veľmi často práve miznúceho v nore po tom, čo ho asi prestalo baviť pozerať sa na tie bytosti oblečené v zelenom a opierajúce sa o dlhé palice. Tieto „alpenstock“, zakončené kovovým hrotom, sú skvelou pomôckou pri chôdzi v ťažkom teréne a zachránili ma pred nejedným pádom pri pošmyknutí. A spúšť som aj plynulo potiahol, dolinou zaburácal výstrel a v spätnom ráze som na chvíľu stratil prehľad o mojej koristi. Na nástrele sme však hľadali zbytočne, nenašli sme ani svišťa, ani farbu, iba malú stopu po guľke na skale asi pol metra nižšie ako sa nachádzal môj cieľ. Aj keď sklamaní, pokračovali sme v posliedke. Nedlho pred zotmením sme naďabili na veľkého svišťa pasúceho sa v strmom svahu. Po výstrele v strmom uhle na hor, ale z takisto stabilnej polohy po ležiačky na asi 130 metrov som ho len zbadal odbiehať smerom do nory.

Po výstrele na prvého svišťa som si ešte pripúšťal vlastnú chybu, ale teraz som si už bol takmer istý, že so zapožičanou zbraňou niečo nie je v poriadku a dožadoval som sa sprievodcu, aby som si ju zajtra ráno pred poľovačkou mohol vyskúšať na terč. Večer v penzióne bol relatívne pokojný, lebo do reči mi moc nebolo. Ani miestny šnaps mi moc nechutil, a odobral som sa radšej skôr do postele dumať o náročnej horskej poľovačke a začarovaných svišťoch.

Ráno sme na „alme“ postavili terč cez malú roklinu a opretý na stole som z hrôzou zistil, že požičaná zbraň vážne išla takmer pol metra nízko na 100 metrov. Aj keď ma sprievodca presviedčal, že ešte pár dní dozadu bola určite nastrelená, zanechala táto skúsenosť vo mne silné ponaučenie. Už nikdy odvtedy som nevystrelil na zver z požičanej zbrane bez toho, aby som si ju predtým nevyskúšal a už nikdy som nezačal zahraničnú poľovačku bez toho, aby som si svoju zbraň po príchode prestrelil. Človek nikdy nevie, čo sa počas transportu môže stať. A na poslednej horskej poľovačke v Slovinsku som dokonca pár rán vystrelil aj po páde, keď som mal podozrenie, že by mohol byť pohnutý puškohľad. Aj keď vo väčšine prípadov je zbraň v poriadku, predsa len pocit istoty pridáva na streleckej pohode. A tak sme už s nastrelenou zbraňou začali ďalší slnečný deň v horách. Rýchly výstup nás zaviedol k malému jazierku a jemnej vyvýšenine. Vedeli sme, že z jej vrchu je vidno do malého údolia so svištími norami a tak sme postupovali veľmi opatrne. K zlomu s výhľadom sme sa už plazili, ja tlačiac ruksak, moju najspoľahlivejšiu streleckú oporu pred sebou až na hranu kopca. Iba sme nakukli a kúsok pod nami sa vyhrieval veľký svišť. Teraz to už bola rutina, pušku cez ruksak, napináčik, výdych ... a ticho alpskej prírody prehlušil výstrel, po ktorom sa môj úlovok ani nepohol. Moja vytúžená trofej zostala ležať v ohni niekoľko desiatok metrov pod nami.

Aj keď sa tento príbeh odohral už pred pár rokmi, krásny preparát mi doma stále pripomína krištáľovo čistý vzduch a nádherný výhľad na okolité štíty Álp, poľovačku na síce malú zver, ale spojenú s náročným lovom, presnou streľbou a pohostinnosťou miestnych ľudí. Aj preto sa tam každý rok vraciam, väčšinou už nie poľovať, ale sprevádzať iných poľovníkov, ktorí ešte len po ulovení tejto zveri túžia. Jedného dňa však plánujem uloviť ešte jedného. Možno už tento rok.

Chcete vediet viac?