V poľovníckom raji (rozhovor s profesionálnym poľovníkom)

Jan Kleynhans pôsobí už štrnásť rokov ako profesionálny poľovnícky sprievodca v Juhoafrickej republike.

Ako ste sa dostali k poľovaniu?

Tak ako väčšina ľudí vyrastajúcich mimo veľkých miest, akými sú Pretória, Johannesburg či Kapské Mesto, aj ja som v mladosti žil na rodičovskej farme. Zver a poľovačka tvoria prirodzenú súčasť tohto prostredia. Keď bolo treba doplniť zásoby, rodičia ma často poslali uloviť pár perličiek či duikera. Otec mi na to požičiaval malokalibrovku. Ako každý chlapec, aj ja som chcel vyskúšať, čo taká zbraň dokáže. A tak som jedného dňa vtrhol za otcom do izby, že som ulovil kudu a treba poň ísť. Myslel som si, že je zo mňa veľký poľovník. Otec mi však poriadne dohovoril a odvtedy som už takú hlúposť neurobil. Dnes viem, že ten malý projektil, čo chudáka kudu trafil úplnou náhodou do krku (mieril som na lopatku), naozaj nie je vhodný na lov žiadnej väčšej zveri. 

Prečo ste sa rozhodli pre povolanie profesionálneho sprievodcu?
 
Štúdium ma zavialo do Johannesburgu, kde som potom niekoľko rokov robil bankového úradníka. Tam som stretol aj svoju manželku Hettie. Práca za počítačom v ruchu veľkomesta však pre mňa nebola to pravé. Chcel som byť znova naspäť v buši, a to čo najčastejšie. Hoci v meste som sa k poľovačke dostal len málokedy, mal som dosť skúseností s lovom. Urobiť skúšky pre profesionálnych poľovníkov a neskôr získať licenciu outfittera bolo teda hračkou. Tak sme sa so ženou zbalili a naplnili svoju túžbu: tráviť všetok voľný čas v prírode a sprevádzať zahraničných poľovníkov, ktorí si chcú splniť sen.
 
Môžete vysvetliť rozdiel medzi profesionálnym poľovníkom a outfitterom?
 
Professional hunter, čiže profesionálny poľovník, je povolanie. Je to človek, ktorý sprevádza hosťa počas celej poľovačky, spozoruje zver, posúdi kvalitu trofeje, zhodnotí, či spĺňa klientove požiadavky, dovedie ho dostatočne blízko na úspešný výstrel, postará sa o prípadné dohľadanie, odfotografuje klienta, naloží zver atď. Outfitter je jeho zamestnávateľ. Na to, aby ste mohli prijať zahraničných lovcov, musíte mať licenciu outfittera. Ten zabezpečuje všetko potrebné – od ubytovania a odvozu klienta z letiska cez kuchárov až po profesionálnych poľovníkov. Outfitter spravidla vlastní revír, v ktorom hostia poľujú. Loviť sa však dá aj v takzvaných koncesiách, to znamená na pôde niekoho iného, kto sa s vami dohodol a odpredal vám práva na poľovanie, či už na konkrétne druhy zveri, alebo na určitý čas. Veľa outfitterov, ktorí majú vlastné farmy, občas poľuje aj v koncesiách, hlavne ak má klient záujem o druh, ktorý sa v ich revíri nenachádza.
 
Dnes vlastníte poľovnícku farmu...
 
Cena pozemkov je v posledných rokoch veľmi vysoká. Súvisí to s nárastom poľovníckej turistiky. Mnohí majitelia pôdy si uvedomili, že to prináša väčšie zisky ako chov dobytka alebo rastlinná výroba, a preto svoje pozemky premenili na poľovnícke farmy. Začali zveľaďovať prostredie, starať sa o zver, postavili krásne ubytovanie a podobne. Chýbal im však správny marketing a nemali dosť klientov. Ja som nemal peniaze na kúpenie dostatočne veľkého revíru. Raz som však sprevádzal klienta Marka z Kanady. Veľmi bohatý, napriek tomu skromný a milý človek. Spriatelili sme sa, poľoval so mnou niekoľkokrát ročne, až mi raz navrhol, že bude mojím investorom. Dlho som hľadal vhodné ponuky, až sa nakoniec objavila možnosť kúpiť niekoľko susediacich menších fariem. Tak sme do toho šli: postŕhali sme vnútorné ploty, dokúpili zver, začali sa o ňu starať a po niekoľkých rokoch práce vznikol krásny revír.
 
Mnohých Európanov mýli pojem „farma“. Majú pocit, že ide o poľovačku v malej zvernici plnej zveri, takže im bude chýbať vzrušenie z lovu.
 
V tejto časti Afriky je trochu iná vegetácia ako napríklad v Namíbii. Kým tam je terén viac-menej otvorený, s viditeľnosťou na väčšie vzdialenosti, tu okolo rieky Limpopo je buš extrémne hustý. Preto je aj na menšej farme poľovačka náročná a mnohí hostia sú prekvapení, ako ťažko treba pracovať na ulovenie vysnenej trofeje. Aj keď je pravda, že veľká väčšina fariem je ohradených, je to daň za druhovú pestrosť, ktorá je poľovníkovi k dispozícii. Juhoafrická republika vďaka tomu ponúka možnosť loviť najširšiu škálu zveri počas jedného safari, čo využíva mnoho poľovníkov.
 
Ako je to s bezpečnosťou?
 
Niektorí ľudia sa boja cestovať do Južnej Afriky, ale musím povedať, že neoprávnene. Áno, hovorí sa, že je tu extrémne vysoká kriminalita, ale to sa týka iba veľkých miest a okolitých slumov. Po skončení apartheidu a stanovení minimálnej mzdy sa množstvo pôvodného obyvateľstva ocitlo na ulici. Dovtedy mal každý prácu, aj keď slabšie platenú, ale so zabezpečeným ubytovaním, stravovaním aj šatstvom. Potom si bieli farmári uvedomili, že nedokážu zaplatiť päťdesiat robotníkov. Stačilo desať, ostatní prišli o prácu. Títo ľudia tvoria chudobné komunity na okraji veľkých miest a keďže sú v hmotnej núdzi, páchajú trestné činy. Zahraničný poľovník však väčšinou vidí len letisko, diaľnicu a  divoký buš. Možno ešte národné parky, ako napríklad Krugerov, a turistické oblasti ako Sun City, Hazyview či Kapské Mesto. Všetky tieto miesta sú veľmi bezpečné, s dobrou infraštruktúrou európskeho štandardu a s množstvom zaujímavých aktivít, ktoré sa oplatí vyskúšať. Napríklad v blízkosti mojej farmy sa nachádza Mama Tau, výskumné stredisko bielych levov. Nejde o albinizmus, ale o recesívny gén, ktorý sa  v prírode prirodzene vyskytuje. Ako spestrenie poľovačky je to veľmi zaujímavé.
 
A čo pytliactvo?
 
Pytliactvo na bežné druhy je úplne minimálne. Odkedy sa rozmohol poľovnícky cestovný ruch, zver získala úplne inú hodnotu. V minulosti bola zver voľne sa vyskytujúcim zdrojom proteínov. Dnes je to inak. Keď raz dáte určitému druhu „cenovku“ s nie práve malou hodnotou, každý outfitter spraví všetko pre to, aby sa zver množila a poskytovala mu príjmy aj v budúcnosti. A keďže na to má Vďaka poplatkovému lovu má na to financie, preto sa zo všetkých síl usiluje zamedziť pytliactvu. Je známe, že v krajinách, kde lov zveri zakázali, ako napríklad v Keni, jej stavy zveri klesajú. Fotosafari proste neprináša dosť financií na boj s pytliactvom. V štátoch, kde je najrozvinutejší poľovnícky turizmus, počty zveri neustále rastú. Jediný veľký problém, s ktorým zápasíme, je pytliačenie na nosorožce. Ich roh má vo východnej Ázii cenu zlata, využíva sa v tradičnej medicíne. Jeho hodnota je taká vysoká, že celý trh ovládajú organizované skupiny, mafia, s ktorou sa ťažko bojuje. Pytliaci sú ochotní zájsť tak ďaleko, že otrávia napájadlo, ktoré navštevuje nosorožec. To, že zahubia desiatky iných druhov – antilop, žiráf či byvolov – ich nezaujíma. Odrežú roh Často odrežú roh ešte žijúcemu zvieraťu, ktoré potom vykrváca, a zmiznú. Veľa farmárov, ktorí mali pár nosorožcov pre potešenie hostí, ich zo strachu predalo. Pytliaci nemajú zábrany a neváhajú strieľať, ak ich niekto vyruší. Mnohí strážcovia v Krugerovom národnom parku doplatili na svoje hrdinstvo životom. Zápasíme s pytliactvom, ako sa len dá, ale kým bude existovať dopyt a cena rohu bude taká závratne vysoká, nepomôžeme si. Vrátim sa ešte k otázke bezpečnosti. Takmer päťdesiatka fariem v okolí zaviedla núdzovú vysielačkovú frekvenciu, na ktorej si každé ráno aj večer hlásime, že je všetko v poriadku. Keby sa vyskytol problém, dokážeme si navzájom pomôcť. Ak niekto zbadá niečo podozrivé, vždy sa zorganizuje pár ľudí, ktorí to prídu preveriť. A všetci máme zbrane, veď sme poľovníci. A podľa mňa vieme aj strieľať, veď sme profesionáli.
 
Ktorú zver najradšej lovíte s klientmi?
 
Na prvom mieste je kaferský byvol. Láka ma kombinácia adrenalínu a náročnej poľovačky. Asi najväčšou výzvou je, keď mám klienta s lukom. Byvol sa dá uloviť lukom bez väčších problémov, ale treba sa dostať blízko. A to je to, čo ma napĺňa: vypracovať pre hosťa ideálnu príležitosť na pár metrov, aby počul, ako jeho korisť dýcha. To je ten správny adrenalín. Druhá priečka patrí slonom. Sú mimoriadne inteligentné, majú neskutočne dobre vyvinuté zmysly. V zajatí sa dokážu naučiť sedemkrát viac povelov ako pes. A je to ťažká poľovačka, najmä fyzicky. Ako sa hovorí, slon sa loví nohami a strieľa sa puškou. Ak ráno objavíte čerstvú stopu veľkého samca, najpravdepodobnejšie vás čaká mnoho kilometrov stopovania, kým sa dostanete na dohľad, hlavne v hustom teréne. A to ešte stále neznamená, že ten veľký kus bude mať dostatočne veľké kly. Ak ich nemá, na ďalší deň si všetko zopakujete. Mimochodom, viete, ako sa posúdi veľkosť slona podľa stopy takmer presne? Keď odmeriate špagátom obvod okrúhlej prednej stopy, je to presná polovica výšky jedinca v kohútiku.
 
Akú zver považujete za veľkú výzvu, keď poľujete sám?
 
Asi bushbucka – kudu krovinného. Je to neskutočne krásna a opatrná antilopa, žije v tom najhustejšom jestvujúcom poraste, väčšinou v blízkosti riek. Asi jediný spôsob, ako naň poľovať, je veľmi ticho zakrádať týmto porastom, každú chvíľu zastať, počúvať a pozorne sledovať okolie. Veľmi dôležitý je kvalitný ďalekohľad. Možno si poviete, že na také malé vzdialenosti v takom hustom poraste ho nebudete potrebovať. Vy však nehľadáte celú zver, musíte zbadať jeho mihalnice v spleti kríkov a konárov skôr, ako bushbuck zazrie vás. Potom musíte nájsť malú medzierku, cez ktorú pošlete guľku, aby bez prekážok spravila svoju robotu.
 
Aké zbrane a muníciu používate a čo by ste odporučili zahraničným poľovníkom?
 
Zbraní mám, samozrejme, viac. Ak vynechám krátke zbrane, vlastním malokalibrovku, .243 Winchester, .308 Winchester, starú Lee Enfield kalibru .303 British, to je moja srdcovka, .300 Winchester Magnum, .375 Holland and Holland, ktorá je mojou druhou srdcovkou, a dvoják Krieghhoff kalibru .500 Nitro Expres, čo je priam moja láska. Do guľvníc používam dva druhy streliva, oba sa vyrábajú v Juhoafrickej republike. Jeden je osadený tvrdou poloplášťovou guľou Swift A-frame, druhý celoplášťom. Poloplášť používam na všetky druhy antilop, mačkovité šelmy a ako prvú ranu na byvola. Pri love ,kaferáka‘ jednoznačne odporúčam mať v opakovacej guľovnici v komore poloplášť a v zásobníku celoplášťové strelivo. Pri dvojaku v prvej hlavni polo-, v druhej taktiež celoplášť. Prvú ranu totiž treba vystreliť čo najprecíznejšie na komoru byvola, kde má odovzdať dostatok energie. Ak sa stihnú ďalšie rany, mieria už na unikajúci kus, z nie ideálnych uhlov, a tam treba prenikavosť, preto tie celoplášťové náboje. Alebo keď sa niečo úplne pokazí a treba zastaviť útok, je jediným cieľom mozog alebo miecha... Tu je tiež jednoznačnou voľbou celoplášť. Pri slonovi iba spoľahlivý celoplášť dostatočne výkonného kalibru.
 
Aký štýl poľovania preferujete vy a čo uprednostňujú hostia?
 
Osobne jednoznačne preferujem posliedku skoro ráno, keď sa okolitý buš ešte len zobúdza. Aj čakanie v lukostreleckej záštite pri vode má svoje čaro, neustále prichádza rôzna zver, vtáctvo, plazy. Keďže rád fotografujem, je to ideálna príležitosť. Spôsob poľovania s hosťami závisí od ich fyzickej kondície. Sú aj takí, ktorý chcú chodiť iba pešo. Najčastejšie sa však loví tak, že sa upraveným terénnym autom snažíme nájsť zver. Keď objavíme kus, ktorý hľadáme, nezastavíme, ale pokračujeme ešte pár sto metrov. Tam vystúpime a pomaly proti vetru sa snažíme priblížiť do ideálnej streleckej pozície. Vtedy sa najčastejšie strieľa z takzvaných streleckých palíc, z trojnožky, ktorú nesiem ja a v správnej chvíli ju postavím pred klienta.
 
Je africká zver veľmi tvrdá na ranu? Ako prebieha dohľadávanie poraneného kusa?
 
Naša zver sa môže zdať tvrdšia na ranu, lebo po zásahu menej farbí a veľmi zriedka ostáva v ohni. No povedal by som, že je rovnako vitálna ako hocijaká iná zver podobnej hmotnosti inde na svete. Keď máte adekvátnu výzbroj a zásah umiestnite dobre, problémy nebývajú. Ak sa predsa len stane, že zver nie je trafená dobre, moji stopári a ja začíname často veľmi náročné dohľadávky. Končia sa až vtedy, keď zver nájdeme, prípadne dostrelíme, alebo keď uznám, že naozaj nemáme šancu. Je to zodpovednosť voči klientovi – urobiť všetko, čo je v našich silách, aby sme jeho úlovok našli. Keď sa to napriek všetkej snahe nepodarí, je nepríjemné vidieť jeho sklamanie.
 
Pozorujete rozdiely medzi americkou a európskou klientelou?
 
Americkí lovci možno strieľajú trochu lepšie, avšak sú to komplikovanejší klienti. Američania musia vždy uloviť tú najväčšiu trofej, aby boli spokojní. Mám pocit, že niekedy merajú úspech iba v centimetroch dĺžky rohov a nevedia si tak dobre vychutnať samotné poľovanie a safari. Európania tiež radi lovia kapitálne trofeje, ale omnoho viac ich zaujíma zážitok pri poľovaní. Teší ich aj prikrádanie sa k zveri, ktoré sa neskončilo úspechom, alebo priemerná trofej, ktorá sa viaže ku krásnym spomienkam. Navyše s obľubou poľujú na veľké svine bradavičnaté, pokojne aj viac kusov na jednom safari. Asi je to tým, že doma tak radi lovíte diviaky. Američania si skôr robia zbierku – jeden kapitálny kus z každého druhu.
 
Aký je teda podľa vás ideálny klient? A naopak – ako sa spozná dobrý profesionálny sprievodca?
 
Ideálny klient je ten, kto si safari užíva a zároveň sa nehanbí povedať, že mu niečo nevyhovuje. Ak sa dozviem, že sa niečo dá zmeniť k lepšiemu, rád to urobím. Samozrejme, požiadavky by mali byť v rámci možností. Najhoršie je, keď sa hosťa opýtam, či je všetko v poriadku, on stále mlčí a po návrate domov sa sťažuje na nedostatky. Komunikácia je prosto dôležitá a vedie k pozitívnym zmenám. Citlivý som aj na bezpečnosť pri manipulácii so zbraňou. Jednoznačne preferujem, aby klient mal na korbe auta otvorený záver a pušku si nabil, až keď sa ide za zverou. A najmä – zbraň musí byť stále namierená bezpečným smerom. Nie je príjemné zakrádať sa bušom pred hosťom, ktorý vám neustále mieri na chrbát, síce zaistenou, ale nabitou zbraňou. Dobrý profesionálny sprievodca by mal vychádzať klientovi v ústrety, splniť jeho požiadavky, prispôsobiť poľovanie jeho kondícii a urobiť všetko pre jeho spokojnosť. Nemal by to byť len človek, ktorý dovedie poľovníka k úlovku. Musí byť výborný hostiteľ, dobrý spoločník, sčasti aj psychológ. Ráno vstáva prvý a večer ide spať posledný. Náš zákazník je náš pán. Tým sa treba riadiť.
 
Ktoré obdobie je najvhodnejšie na africké safari?
 
Jednoznačne od júna do októbra. Sú to naše suché mesiace, v hustom buši je relatívne dobrá viditeľnosť, chýba vysoká tráva a väčšina listov na kríkoch. Keďže takmer neprší, je toto obdobie vhodné aj pre lukostrelcov, lebo zver pravidelne navštevuje napájadlá. A najmä nie sú žiadne pavúky, kliešte či hady. Nepoznám ani jedného hosťa, ktorý by rád poľoval medzi týmito obyvateľmi buša.
 
Zažili ste na poľovačke nejaké nebezpečné situácie?
 
Pri love na niektorých členov veľkej päťky sa vyskytlo mnoho horúcich chvíľ, ale ani raz som nebol ja ani klient zranený. Vždy sa podarilo útočiacu zver zastaviť. Jedna situácia však bola kritická. Hosť, ktorý nebol v najlepšej kondícii, postrelil byvola. Pred dohľadávaním som ho poprosil, aby počkal v aute. Súhlasil, aj tak si potreboval oddýchnuť. Keď som sa vydal po stopách, netušil som, čo bude nasledovať. Byvol bol očividne poranený, išlo o svalovú ranu, ktorá však dobre farbila. Po niekoľkých minútach som sa obzrel doľava a uvidel klienta, ako si vykračuje bokom odo mňa po pofarbenej stope s puškou na pleci. Vtom z kríkov vyletel poranený kaferský byvol s nenávisťou v očiach a rútil sa na nič netušiaceho poľovníka. Všetko sa odohralo v zlomkoch sekundy. Z dvojaka kalibru .500 som stihol vystreliť len jednu ranu. Našťastie zasiahla cieľ – chrbticu tesne pod oblúkom ľavého rohu. Hosť bol doslova zmrznutý od hrôzy. Mŕtve telo ho zotrvačnosťou zhodilo z nôh. Obaja zostali ležať tesne vedľa seba. S tým rozdielom, že klient sa o chvíľku postavil a vystrúhal veľmi kyslý úsmev. Zvyšok safari sa držal neustále meter za mnou a dodržal úplne všetko, o čo som ho požiadal.
 
Čo by ste poradili poľovníkovi, ktorý sa chystá na safari?
 
Aby si užil celé dobrodružstvo, tešil sa z každej trofeje, z každého západu slnka či z posedení pri ohni. A keď sa vráti domov, nech si pri pohľade na fotografie spomenie na všetky zážitky, na vôňu buša či večerného ohňa, stejkov, juhoafrického vína... A aby sa čo najskôr vrátil do tohto poľovníckeho raja.
 
 
 
 
Vizitka
 
Jan Kleynhans žije v Juhoafrickej republike a má 40 rokov. Vyštudoval bankovníctvo, od roku 1999 je outfitterom a profesionálnym poľovníckym sprievodcom. Je vášnivým poľovníkom s lukom a okrem vlastnej farmy loví aj v koncesiách s rozlohou vyše 20 000 hektárov určených predovšetkým na poľovanie so strelnými zbraňami. Je členom SCI (Safari Club International), PHASA (Profesional Hunters Association of South Africa) a SAHGCA (South African Hunters and Game Conservation Association), ako aj oficiálnym hodnotiteľom trofejí pre SCI.
 
 

 

 
Chcete vediet viac?