Severské dobrodružstvo

Trochu skorá ranná káva na môj vkus, bolo len päť hodín ráno, ma síce postavila na nohy, ale aj tak by som sa radšej videl späť v teplej posteli, ako vonku, kde bolo mínus päť stupňov. Dvadsať kilometrov jazdy autom po lesných cestách, kilometer chôdze podmáčaným terénom, s ťažkým batohom plným oblečenia na chrbte a konečne som aj so sprievodcom dorazil k nenápadnej záštite.

Samuel, ktorého živobytím je sprevádzať zahraničných poľovníkov nádhernou divokou prírodou, na zem roztiahol kožušinu zo soba, ktorá má poľovníkovi poskytnúť aspoň trochu komfortu počas dlhého čakania na brieždenie. Obliekol som si všetko oblečenie čo som mal v batohu k dispozícii a uvelebil sa na kraji otvoreného priestranstva, uprostred hustých lesov stredného Švédska, na tokanisku tetrovov hoľniakov...
 
Moja cesta za severským dobrodružstvom začala vyše 900km dlhou jazdou do Rostocku v Nemecku, odtiaľ 7 hodinovou plavbou trajektom do Švédskeho Trelleborgu a pokračovala, s krátkymi zastávkami cez Gothenburg, Oslo až do malého mestečka Särna. V pláne som mal poľovať na tetrova hoľniaka a na hlucháňa. Lov týchto majestátnych vtákov je vo Švédsku povolený len na jeseň a v zime, preto klasická poľovačka počas jarného toku neprichádza do úvahy. Tetrov hoľniak však tento nedostatok vynahrádza a počas prvých nočných mrazov sa zlieta na svoje tokaniská, kde prebieha jesenný tok, na ktorom sa zúčastňujú len kohútiky. Sliepočky majú asi inú robotu, ako sledovať súboje kohútikov, ktoré aj tak neznamenajú možnosť párenia, sú len akýmsi dokazovaním si mužnosti a zvyšovaním vlastného ega. Žeby analógia z ľudského sveta? Streľba pri takejto poľovačke je však spravidla dosť náročná, tokaniská sú veľké a cieľ, ktorý treba zasiahnuť zapožičanou guľovnicou kalibru 222 Remington s celoplášťovou strelou je malý. Správny zásah na vzdialenosť často okolo 100m treba umiestniť do vitálnej oblasti veľkosti golfovej loptičky, inak by mohla nasledovať náročná dohľadávka, najčastejšie za pomoci labradorského retrívera.
 
Celkovo sú vo Švédsku psy využívané pri takmer všetkých spôsoboch poľovania. Ako som sa dozvedel od miestnych poľovníkov, los, ich najobľúbenejšia poľovná zver sa loví formou akejsi nátlačky. Poľovníci sa rozídu na svoje stanovištia, či už posedy, lesné cesty, alebo veľmi často označené ohniská uprostred lesa, s nachystaným drevom a možnosťou sedenia. Vraj malý ohník počas poľovačky losom nevadí, ba dokonca pomáha prekryť pach poľovníka a poskytuje trochu komfortu. Stanovištia sú od seba značne vzdialené a do takto vytvoreného „pohonu“ so značnou rozlohou sa vyberie jeden psovod s jedným psom. Ak pes losa nájde a zadrží, psovod sa pokúsi priblížiť na dostrel a zver uloviť. Ak však los pred psom uniká, je nádej, že bude prechádzať pred stanovišťom niektorého z lovcov a tomu sa podarí ho presne miereným výstrelom uloviť. Na to, aby poľovník vo Švédsku získal licenciu na lov losa, musí prejsť náročnými streleckými skúškami. Výnimkou nie sú ani zahraniční poľovníci, ktorí by mali záujem o lov losa. Táto skúška pozostáva zo 4 rán z guľovnice na vzdialenosť 80m. Bežiaci terč losa vyjde spoza krytu prieseku sprava, zastane, strelec strieľa jednu ranu na stacionárny terč, ktorý sa hneď po výstrele pohne a druhá rana je na bežiaci terč v malom prieseku po rýchlom prebití opakovacej guľovnice. Druhé dva výstrely sú analogické, ale na terč bežiaci zľava. Pre úspešné absolvovanie skúšky a získanie oprávnenia na lov losa, musia byť všetky štyri zásahy vo vitálnej oblasti menšej ako tanier. Aj pre získanie poľovného lístka sú podobne náročné skúšky v rôznych disciplínach, ale len pre miestnych poľovníkov, zahraničným stačí poľovný lístok z domovskej krajiny, samozrejmosťou je ale poľovanie len s miestnym sprievodcom a dodržiavanie miestnych pravidiel, ako napríklad, že zbraň sa nosí kvôli bezpečnosti v náročnom teréne vybitá a nabíja sa až chvíľu pred očakávanou streľbou.  
 
Zaujímavá je aj miestna poľovačka na zajace. Poľovníci, často v malých skupinkách sú poroztrúsaní pri malých ohníkoch po revíri a niekde medzi nimi pobehuje pes, ktorý hľadá čerstvú stopu. Ak ju nájde, s neustálym hlásením ju sleduje a zajaca tlačí pomaly na dlhú vzdialenosť pred sebou. Ako povedal Samuel: „Je to veľmi spoločenská poľovačka, poľovníci si opekajú, debatujú, veď hlásiaceho psa je počuť už z ďaleka a času prichystať sa je dosť. A aj ten zajac ide dosť pomaly, takže streľba je extrémne ľahká“. Na moju otázku, že koľko sa takto za deň uloví zajacov mi povedal, že tento rok je veľmi dobrý a na tých podarených poľovačkách sa často ulovia aj tri za deň. Nezabudol dodať, že je to ale naozaj veľmi dobrá spoločenská akcia. Táto veta mi ostala v pamäti a viac krát sa mi potvrdilo, že vo Švédsku ide viac ako o úlovky, hlavne o dobrý zážitok z poľovania.
 
Aj keď počas troch dní poľovania sme žiadne zajace nevideli, stôp od losov bolo neúrekom. Posledný deň sme dokonca videli 3 skupinky losov, najprv samicu s dvoma mladými, za ktorými bol v tesnom závese mladý samec, potom solídneho lopatára so samicou a tesne pred zotmením, ako bonus, samicu s mladým, na vzdialenosť nie väčšiu ako 30m. Čerstvé stopy od medveďov a kde tu stopa vlka dotvárali dojem divokej severskej prírody.
 
Tetrov hlucháň sa v týchto oblastiach poľuje troma spôsobmi, v závislosti od ročného obdobia. Na začiatku sezóny v septembri, keď je ešte dostatok listov na stromoch a hustej vegetácie na zemi sa loví za pomoci stavača. Hlucháň má totiž v týchto podmienkach tendenciu chvíľu podržať a umožniť poľovníkovi dostatočne sa priblížiť k vystavujúcemu psíkovi. Koncom sezóny, keď je už na zemi množstvo snehu, hlucháne sedia na stromoch v otvorenejšom priestranstve rúbaní, kde hľadajú potravu. Poľuje sa na bežkách, z kraja rúbane sa prečesávajú stromy ďalekohľadmi a keď sa nejaký vták objaví, pokúsi sa poľovník so sprievodcom prikradnúť na dostrel. V týchto podmienkach je biele maskovacie oblečenie takmer nutnosťou a aj streľba v otvorenom teréne je často až na vzdialenosť 200m.
 
Najobľúbenejším spôsobom poľovania, tým, ktorý najviac vyhľadávajú zahraniční poľovníci, je lov v strede sezóny za pomoci hlásiaceho fínskeho špica. Psík, ktorý má na krku obojok s GPS vysielačom pracuje niekoľko sto metrov pred poľovníkom a sprievodcom. Ak nájde čerstvú stopu hlucháňa vo všadeprítomnom machu plnom brusníc a čučoriedok, čo sú hlavné druhy potravy týchto vtákov v tomto období, pustí sa po nej a hlucháňa zdvihne. Ten má tendenciu sadnúť na strom niekoľko sto metrov od psa. Bolo mi záhadou, ako pes urči, na ktorý strom sadol, ale vraj majú tieto špice perfektný sluch a najčastejšie počujú kde vták skončil. Psík sa potom rozbehne priamo k tomuto stromu a vytrvalo a monotónne hlási, pričom hlucháňa nespúšťa z očí. Skúsený sprievodca dokáže na základe GPS prijímača, kde číta pohyb psa, presne povedať, či pes len hľadá, má čerstvú stopu, už vtáka zdvihol a beží rovnou čiarou za ním, alebo je stacionárny a breše pod stromom. Ak by si človek myslel, že takáto poľovačka nie je fyzicky náročná a stačí čakať pri aute a sledovať GPSko, veľmi sa mýli. Cieľom je mať psíka vždy 100 až 200 metrov pred sebou, aby v prípade, že začne hlásiť hlucháňa na strome, bol priestor sa priblížiť a úspešne ho uloviť. Takýto štýl poľovačky teda znamená dlhé hodiny chôdze podmáčaným terénom s občasnou pauzou na oddych, keď už poľovnícki hostia, nezvyknutí chôdze po teréne pripomínajúcom nasiaknutú špongiu, melú z posledného. Keď začne pes hlásiť, začína tá najzaujímavejšia časť. Najprv treba pár minút počkať, lebo ak vták vydrží na strome s brechajúcim psom pod ním prvých päť minút, je dobrá šanca, že už vydrží sedieť aj hodinu. Potom treba zhodiť z chrbta batoh, zobrať si od sprievodcu pušku a začať pomalé zakrádanie sa smerom k brešúcemu psíkovi. Keďže hlucháň má extrémne dobrý zrak a sluch, treba byť nanajvýš opatrný, robiť veľmi pomalé pohyby a stále byť krytý vegetáciou. Plazenie je bežné a vtedy treba len dúfať, že membrána v poľovníckom oblečení je naozaj tak kvalitná ako výrobca tvrdí. Ak už je psík na dohľad, často menej ako sto metrov, prichádza tá najnáročnejšia časť. Nájsť v korune stromu sediaceho hlucháňa. Tu je kvalitný ďalekohľad neoceniteľným pomocníkom, ale ani ten neskúsenému oku zahraničiara nepomôže vždy.
 
Prvé dva dni nášho poľovania prebiehali síce veľmi napínavo, ale bez výraznejšieho úspechu. Počasie bolo až príliš pekné, svietilo slnko a začali opadávať listy z briez. Vtáky boli extrémne nervózne, pes mal veľa kontaktov, hlásil hlucháne na strome, ale až na jedného, žiaden nepodržal dlhšie ako pár minút, čo ani zďaleka nestačilo na priblíženie sa. A ten jeden, toho som na 60m ani nemohol vidieť, keďže bol na presne opačnej strane kmeňa a keď sme menili pozíciu, rozhodol sa radšej odletieť. Zato tretí deň, ktorý bolo zamračené, bol plný adrenalínu. Psík našiel dva hlucháne na odľahlej strane jazera. Jeden z nich podržal iba krátky čas, no ten druhý nám dal celú hodinu na približovanie sa, plazenie, sledovanie cez ďalekohľad, dokonca som už aj ležal, s puškou opretou na batohu ani nie 100m od stromu s hlásiacim psom pod ním. Tu som však zlyhal ja a najmä môj zrak. Keď som hlucháňa videl cez ďalekohľad, v spleti konárov som ho stratil v puškohlade. Nakoniec došla aj hlucháňovi trpezlivosť z nášho neustáleho menenia polohy a uhľa výhľadu a odletel. Práve som zahodil šancu uloviť veľkého kohúta. Cesta späť k autu, aj keď okorenená pár brodeniami potokov, bola dosť tichá. Bojovať však treba až do konca.
 
Blížila sa posledná poobedná vychádzka. Doteraz som bol rozhodnutý strieľať len kohúta, mal som však posledné tri hodiny poľovania, preto bola už aj sliepka pre mňa vítanou švédskou trofejou. Ide predsa o zážitok z poľovačky, a s tým som bol nadmieru spokojný. Presne tak sa aj stalo, pes hlásil sliepku hlucháňa a po krátkom priblížení som si zaistil trofej jedným presným výstrelom so sprievodcovej guľobrokovej kozlice. Celoplášť 222 Remington odviedol skvelú prácu a sliepka tetrova hlucháňa skončila priamo pri hlásiacom psíkovi menom Lisa. Kamarát mal viacej šťastia a tesne po obede im pes zdvihol dva hlucháne, kohúta so sliepkou, ktoré pristáli ani nie 50m od nich. Stačilo ľahnúť si, zamieriť a vystreliť presne mierenú guľku na kohúta v korune stromu. Bolo ešte len skoré poobedie a tak dokonca stihol ísť so sprievodcom večer poľovať na bobra, úspešne! Večer sme tento úspech aj patrične oslávili, dokonca nám miestni naliali aj „beaver šnaps“, vodka v ktorej boli niekoľko mesiacov naložené žľazy, ktoré bobor používa na značenie teritória. Vraj je to medicína. Aj by som tomu veril, lebo niečo s tak neznesiteľnou chuťou človek nepije každý deň. Skúsiť však treba všetko, hlavne ak to patrí k miestnej tradícii po úspešnom ulovení bobra.
 
...Na tokanisku tetrovov hoľniakov sa prvú hodinu nič moc nedialo, však bola aj tak ešte tma. Len z diaľky bolo počuť losa, roztúženého prebiehajúcou rujou. Zato zima bola riadna, celé okolie bolo pokryté námrazou, čo spolu s vychádzajúcim slnkom vytváralo až gýčovo krásne prostredie. Tesne pred ôsmou ráno ma sprievodca drgol. Napravo odo mňa, asi na 120 metrov, na vrcholkoch stromov sedeli dva hoľniaky. Teraz len nespraviť žiaden prudký pohyb. Pomaly som sa prevalil, zobral si od sprievodcu pušku a našiel si stabilnú polohu. Oprel som guľobrok o batoh, hlaveň vystrčil zo záštity a nastavil puškohľad na 10násobné zväčšenie. Keď som mal hoľniaka v kríži, stiahol som si rukavicu na pravej ruke a pomaly potiahol spúšť. Rannú idylku preťal výstrel a môj tetrov padol z koruny stromu do inoväťou postriebreného machu...
 
Švédska príroda s množstvom riek, potokov i jazier, hustými lesmi plnými brusníc a čučoriedok ponúka množstvo nezabudnuteľných poľovníckych možností a zážitkov. A práve preto, ten kohút tetrova hlucháňa pri jazere hlboko vo švédskych lesoch, ktorého som svojou chybou nevedel nájsť v puškohľade, na mňa bude musieť jeden rok počkať...
Chcete vediet viac?