Jarné Anglicko

Poobedie sa začalo kratšou posliedkou. Slnko prekvapivo svietilo už tretí deň, čo je na jarný anglický vidiek nezvyklé. Bol koniec februára a človek by skôr čakal neustávajúci dážď a chladné počasie. Namiesto toho všetko navôkol kvitlo. Na „pirš“ ma sprievodca poslal samého, vysvetlil mi kadiaľ mám ísť aby som skončil na lúke, kde on zatiaľ postaví záštitu na moju večernú postriežku.

Nachádzal som sa v južnom Anglicku, iba na skok od Oxfordu a cieľom mojej cesty bolo uloviť muntjaka, najmenšieho z jeleňovitých obývajúcich Európu. Posliedka nepriniesla žiaden úspech, okrem zopár kusov, ktoré sa však len mihli v hustom podraste a nedali mi šancu ani zdvihnúť zbraň k plecu. Vyzeralo to tak, že sa mi môj sen splniť nepodarí. Nieže by som nemal príležitosti, ale tieto malé zvery sú extrémne nervózne, neustále v pohybe a nedajú poľovníkovi veľa príležitostí zareagovať. Ponorený v myšlienkach o týchto neúspechoch som zostúpil na lúku, kde ma už čakal sprievodca pri pripravenej záštite. Poprial mi veľa šťastia, nasadol do Defendera a nechal ma vlastnému osudu. To som ešte netušil, že ten osud bude viac ako sladký...
 
Muntjak sa prirodzene vyskytuje v juhovýchodnej Azii, od Sri Lanky, cez Indonéziu až po južnú Čínu. Do Anglicka bol introdukovaný do parkov, z ktorých sa ale okolo roku 1925 rozšíril do voľnej prírody. Momentálne sa jeho výskyt rozprestiera na väčšine Anglicka a zasahuje až do Walesu a Škótska. V roku 2005 bolo odhadnuté, že je najpočetnejším druhom raticovej zveri v Spojenom Kráľovstve. Pre domácich poľovníkov je bežný, ale pre zahraničných lovcov je lov muntjaka vyhľadávaným spestrením si jarnej sezóny a možnosťou obohatiť si svoju zbierku trofejí a nezvyčajný exemplár.
Cesta do Anglicka začala krátkym letom, ktorý som kvôli komplikáciám s dovozom vlastnej zbrane absolvoval iba s minimom batožiny. Asi päťdesiat kilometrov dlhá nočná cesta autom bola pre mňa zážitkom, na každom rohu sa v svetlách objavil nejaký muntjak, ktorý sa asi rozhodol so životom skoncovať predčasne. Až som v duchu začal prerátavať peniaze. Reku koľko kusou a akých silných si budem môcť počas pobytu dovoliť uloviť keď ich tu je toľko na každom kroku. Ako veľmi som sa mýlil...
 
Ubytovanie bolo pre Veľkú Britániu typické, rodinne vedený Bed and Breakfast. Každá druhá rodina na vidieku má v podkroví vlastného domu pár izieb ktoré prenajíma hosťom. Sú útulné a poskytujú všetok komfort, ktorý zahraničný poľovník počas pobytu potrebuje. Samozrejmosťou sú aj typické anglické raňajky, ktoré aj toho najväčšieho žrúta zasýtia na celý deň. Večer sme ešte so sprievodcom stihli navštíviť miestny „pub“, dať si niekoľko „pínt“ piva a „fish and chips“ na večeru. Tento pobyt sa nenápadne začínal podobať na román z anglického vidieka, miestami až príliš gýčový.
 
Ráno som vyfasoval pušku kalibru 243 Winchester, s puškohľadom s fixným 6-násobným zväčšením a neodmysliteľným tlmičom. V Anglicku je tlmič hluku výstrelu na zbraniach rovnako bežný ako u škótskych zverostrážcov. Po pár skúšobných ranách som bol odvezený na prenosný otvorený posed na hrane lesa a začalo sa čakanie na vysnívaný úlovok. Hneď ma upútali modré sudy na troch nožičkách porozkladané každých 50m kam som až dovidel. Stretával som sa s nimi počas celého pobytu, rovnako ako s malými napájadlami každých pár krokov. Ako som neskôr zistil, boli to veľmi dômyselne vymyslené kŕmidlá pre bažanty. Na spodku suda bola navŕtaná diera a umiestnená drôtená špirála, pružinka. Bažanty boli schopné sa naučiť, že keď ďobnú do pružiny, vypadne niekoľko zrniek jadrového krmiva. Vlastne všetky miestne revíry boli prioritne zamerané na chov divých bažantov a používali takýto typ kŕmenia, ktorý je selektívny a hlavne šetrí krmivo. A na zvyšku vypadnutého krmiva sa občas objavil aj muntjak, alebo srnčia zver, ktorej bolo v oblasti tiež neúrekom. A vraj vysokej trofejovej kvality, často mali trofeje ulovených srncov váhu nad 500 gramov.
 
Počas tejto prvej rannej postriežky som sa naučil ešte jednu dôležitú vec. Videl som niekoľko kusov muntjakov, buď sa iba mihli v hustom poraste, alebo keď aj prišli ku kŕmidlu tak to vyzeralo tak, že vybehli z húštiny, zobrali par zrniek kukurice a otočili sa späť. Tieto zvieratá boli extrémne plaché a nikdy nepobudli na jednom mieste a bolo treba reagovať veľmi rýchlo. Preto mať na posede opretú pušku bola úplná hlúposť a bolo ju treba neustále držať v rukách aby bola aspoň ako taká šanca včas reagovať.
 
Muntjak sa loví niekoľkými spôsobmi. Najbežnejšie pre zahraničných poľovníkov je ráno a večer čakať na postriežke na kraji lesa a sledovať kŕmidlá pre bažanty. Buď z posedu, alebo zo zeme spoza záštity. Dobré maskovacie oblečenie pri tomto spôsobe lovu je vítané. Je to aj spôsob najlepšie prispôsobený pre presnú streľbu, ktorá je pri tak malej zvery absolútne nevyhnutná. Cez obed je zvykom ísť na posliedku, kde sú však zdatnosti poľovníka preverené na maximum a streľba z voľnej ruky je viac ako pravdepodobná. Preto je okrem poľovníckej zdatnosti potrebná aj veľmi dobrá strelecká zručnosť, často na pohyblivý cieľ. Alternatívou je aj poľovanie vábením. Nie nejakou špeciálnou vábničkou, ale obyčajným pískaním rujnej srny. Muntjak je totiž okrem toho že je plachý aj prirodzene zvedavý a takýto zvuk v jeho teritóriu príde takmer isto preskúmať. Všetko sa však odohráva veľmi rýchlo a pohotová streľba, rovnako ako rýchle posúdenie trofeje je nevyhnutná. Častý spôsob lovu, avšak používaný takmer výhradne domácimi poľovníkmi je lov pomocou psov. Tieto sa snažia zver vyduriť smerom na poľovníkov. Je to však pre psíky nebezpečný lov, lebo muntjak, na to aký je malý je aj veľmi agresívny. Na útok, ako aj na súboje počas ruje, nevyužíva svoje malé parožky, ale až niekoľko centimetrov dlhé očné zuby, ostré ako žiletky. A dokáže si držať svoje miesto, podobne ako u nás kanec, a psíkom uštedriť nepríjemné zranenia.
 
Zvyšok poľovačky sa niesol v rovnakom duchu, zveri bolo vidno dosť, spestrené pozorovaním srnčieho a bažantov, ale bez nejakého úspechu s úlovkom. Už som aj zvažoval možnosť uloviť aspoň samicu, keďže obe pohlavia muntjakov sa lovia celý rok. Tie aspoň chvíľku postáli a dávali mi možnosť ako tak istého výstrelu.
 
Posledný večer však mal byť iný. Keď som sa usadil v záštite bolo ešte dosť skoro, znamenalo to aspoň 4 hodiny svetla predo mnou. Bol posledný večer mojej trojdňovej poľovačky a už som bol totálne frustrovaný. Cestovateľských aj poľovníckych skúseností po svete som mal na svoj vek viac ako dostatok, úspešnú kariéru športového strelca tiež, a tu som nebol schopný dostať sa na ranu na toto malé zviera, ktoré kvôli náročnej poľovačke vo svojej zbierke nemá hocikto. Prvé sa samozrejme objavili bažanty a srnčia zver. Pušku som mal opretú o streleckú palicu, založenú v ramene, odistenú a smerom ku kŕmidlu pri hustej ihličnanovej mladine. Keď sa objavil prvý malý hnedý fľak, takmer som inštinktívne ťahal spúšť. Cez puškohľad to však bola samička a bolo treba veľa sebazaprenia ešte chvíľu skúsiť počkať na samca, svetla bol ešte dostatok. A potom to prišlo, ďalší malý kus pri kŕmidle. Tentoraz som jasne zbadal malé ochlpené výrastky medzi ušami. Už nebolo pochýb. Teraz alebo nikdy. Na veľkosti trofeje nezáviselo, aj tak je rozdiel medzi mladým a medailovým iba niekoľko centimetrov, a ide predsa o zážitok a náročnosť poľovačky. A tu to bol zážitok na celý život. Stál šikmo smerom mu mne, tak som kríž puškového ďalekohľadu posunul na prednú lopatku a rýchlo ale plynule stiahol spúšť. Odskočil smerom späť do ihličnanovej mladiny, ale zásah značil naisto. Poloplášťová guľka s balistickou špičkou spravila svoju robotu. Po pár metroch som obdivoval toto malé zviera, jeho hebkú srsť a nezvyčajnú trofej a ďakoval za tú možnosť zažiť takúto poľovačku. Už som vedel, že domov si odveziem trofej tejto „vampírej srnky“ aby mi tieto zážitky pripomínala po zvyšok života...
 
Chcete vediet viac?