Kamzíky v Slovinsku

Kráčal som po hrebeni tesne za svojim sprievodcom. V závese bol kamarát a jeho sprievodca, ktorí sa ku nám pripojili len na chvíľku. Mali v pláne pokračovať ďalej do skalnatejšieho terénu, kým my sme chceli zostať na tomto hrebeni a poľovať strmé zalesnené rokliny na ľavej strane. Dokonca sme sa aj ticho rozprávali, keď som zbadal stopäťdesiat metrov pod nami kamzíka.

Zhodiť z chrbta batoh, sadnúť si a dostať kapitálnu kamzicu do puškahľadu trvalo len chvíľu. Keď zaznel sprievodcov pokyn na streľbu, kamarát so založenou puškou a kamzíkom v puškohľade už sedel vedľa mňa. Povedal som mu, nech strieľa on ale bránili mu vo výhľade konáriky. Zato ja som mal kamzíka ako na dlani a keď som položi prst na spúšť, na rameno mi dopadla ruka sprievodcu, ktorý prudko gestikulujúc ukazoval smerom doprava a za rameno ma natočil tým smerom…
 
Cesta do Slovinska za silnými kamzíkmi nezačala jednoducho. Termín sme niekoľko krát presúvali, či už kvôli počasiu, alebo pracovnej vyťaženosti členov skupiny ktorú som bral so sebou. Nakoniec sme našli možný termín, odchádzať sme mali na dušičky, vo štvrtok poobede a poľovať sme mali v pláne od piatka do nedele. Hodinu pred odchodom prišiel telefonát, že v revíri kde sme mali loviť, napadlo množstvo snehu. Polámané stromy zatarasili poľovnícke chodníčky a cesty a počasie tiež nemalo byť ideálne. Termín sa už však nedal posunúť a tak sme zariskovali a vydali sa na daždivú cestu cez Rakúsko až do blízkosti Slovinského mestečka Celje. Menšie komplikácie nastali aj s ubytovaním, keďže majiteľ horskej chaty, kde sme v minulosti bývali musel kvôli úmrtiu v rodine odcestovať. Na poslednú chvíľu sme vymenili horskú chatu na vrchu kopca za útulný a luxusný penzión v údolí, ktorý je vraj široko ďaleko preslávený najmä svojou domácou kuchyňou.
 
V piatok ráno o siedmej, po výdatných raňajkách a káve sme sa na parkovisku pred ubytovaním rozdelili k našim prideleným sprievodcom do áut. Každá skupinka sa vydala iným smerom, vysoko do hôr po úzkych a kľukatých cestách, ktoré však domáci poznajú ako vlastnú dlaň. Môj sprievodca, dva metre vysoký horal, ma na prvú vychádzku zobral len hodinku hore kopcom od auta, asi aby si overil, čo vydržím a do akého terénu ma môže zavliecť. Videli sme však len jeden kus srnčieho a tak sme sa presunuli do nižších polôh, kde sa kamzíky zvyknú stiahnuť, keď je zamračené počasie. Ani druhá “prechádzka” po pol metra širokom chodníku vinúcom sa po vrstevnici strmého zalesneného svahu nepriniesla úspech, aj keď sme videli jedného kamzíka, žiaľ moc mladého. Tesne pred obedom sme sa vybrali do terénu, ktorý môj sprievodca nazval “trochu náročnejším”. Nasledujúcu hodinu som strávil miesto hľadania kamzíkov a venovaniu sa krásam okolitej prírody neustálym padaním, šmýkaním sa dole svahom a snahe zachytiť sa okolitej žrďoviny, aby ma nenašli dole v údolí, niekde na sútoku riek Sáva a Savinja, nad ktorými sme poľovali. Keď sme boli na druhej strane kopca od auta, ku všetkému sa spustil lejak, ktorý podľa predpovede mal vydržať až do večera a tak sme sa rozhodli dnešný lov predčasne ukončiť. Asi po hodine sme dorazili k autu, ledva som sa vliekol a už som sa videl v penzióne s teplou sprchou a postelou. Plány boli však iné. Ako je zvykom, išli sme navštíviť pár sprievodcových kamarátov, kde nás uhostili a porozprávali najnovšie zážitky z poľovačiek. Medzičasom prestalo pršať. Zrazu prišiel telefonát. V susednom revíri objavili na snehu stopy veľkej čriedy diviakov. Ani som nevedel ako, ocitol som sa na nástupe narýchlo zorganizovanej spoločnej polovačky. Niekto si zapísal moje meno, povedali mi, že možem ako ich hosť strielať diviaky bez rezdielu veku a pohlavia a vysokú holú a už ma viedli v zástupe strelcov k môjmu stanovišťu. Diviaky žiaľ prerazili dozadu cez honcov a tak sa na výrade žiaden neocitol. Zážitok to bol však zaujímavý a zas som si raz uvedomil, akí priateľskí sú slovinskí poľovníci.
 
Nasledujúci deň bolo počasie omnoho krajšie, doliny boli síce zahalené hmlou, ale na vrcholkoch kopcov svietilo slnko a odrážalo sa od zvyškou snehu. Tento deň bolo treba vystúpiť vysoko nad hmlu, až na samé vrcholky, lebo tam sa zdržiavajú kamzíky počas slnečných dní. Krátky výstup od auta nás dostal na hrebeň a odtiaľ sme začali poľovať krátke hrany rozdelujúce jednotlivé strmé kotliny. Po chvíli sme zbadali prvé kamzíky, starú kamzicu a pár mladých kusov hlboko v údolí. Vzdialenosť bola odmeraných 250 metrov, ale pod značne strmým uhlom smerom nadol. Streľba by to nebola náročná, stačilo by brať do úvahy vodorovnú vzdialenosť, ktorá bola okolo 100 metrov, dobre sa zafixovať o batoh a plynulo potiahnuť spúšť. Problémom však bolo množstvo konárikov v dráhe strely a ani po viacerých zmenách pozície som nebol schopný nájsť medzeru na istý výstrel. Tak sme túto skupinu nechali na pokoji a vydali sa ďalej hrebeňom, kde sa k nám pripojil aj kamarát s jeho sprievodcom. Taktiež videli niekoľko kamzíkov ale k streľbe sa nedostali. Plánovali pokračovať ďalej do skalnatejšieho terénu, ale kúsok cesty sme mali spoločný.
 
… Napravo od nás sa cez hrebeň prehupol silný starý kamzík. Práve začínala kamzíčia ruja a samce boli v pohybe a hľadali samice. Zastal ani nie 40 metrov od nás a uprene sa díval našim smerom. Nebol čas váhať, posadil som kríž puškohľadu na jeho lopatku a dolinami zaburácal výstrel. Zhasol v ohni a začal sa gúľať dolu svahom, kde ho našťastie po pár metroch zastavil kmeň stromu. Ak by padol sto metrov nižšie, pravdepodobne by sme neboli schopní ho dostať späť na hrebeň a čakalo by nás niekoľko hodinové ťahanie dole do údolia. Síce dole kopcom ale aj tak vyčerpávajúce. A možno ešte aj trochu okorenené adrenalínom. Ako keď kamarát so sprievodcom zvolili zlú cestu a po dvoch hodinách ťahania úlovku a výstroja dole kopcom skončili pri skalnej stene. Síl im už veľa neostávalo, čiže cesta naspäť neprichádzala do úvahy. Ešte že zo sebou mali 20m horolezeckého lana, tak tú stenu nakoniec, aj s kamzíkom, na niekoľko etáp zlanili. Do penziónu dorazili až po tme, ledva stojac na nohách, ale šťastní z vybojovaného úlovku. Môjho kamzíka sme nakoniec po vyše pol hodine, s pomocou lana, opatrnosti ale hlavne výdrže, vytrepali na hrebeň. Po fotkách, gratuláciach a prípitku na lovu zdar sme ešte dlho vychutnávali jesenné slnko a nezabudnuteľné výhľady. Hore, na vrchu slovinských kopcov zaliatych slnkom nad údoliami zakrytými hmlou, po úspešnom love kamzíka sa človek vážne cíti ako v rozprávke…
Chcete vediet viac?