Škótska vysočina

Keď sme vystúpili z terénneho auta, príjemne svietilo slnko. Pripravil som si batoh s proviantom a náhradným oblečením, navliekol si štucne na membránové topánky a nohavice a bol som pripravený vyraziť. Obchádzajúc malý ihličnatý lesík sme sa spustili na vrstevnicu a spolu so sprievodcom sme sa vydali na niekoľko kilometrový pochod naprieč trávou zarastenými úpätiami kopcov v Škótskej vysočine. V priebehu hodiny sa počasie stihlo zmeniť zo slnečného,cez upršané s krupobitím, usnežené znovu naspäť na hrejúce slko.

 Takéto zmeny počasia sú v horách na severe ostrova Veľká Británia bežné a treba sa na ne patrične pripraviť. Po dvoch hodinách pochodu sme sa konečne priblížili k čriede jelenej zveri ktorú sme si už ráno na pár kilometrov silným monokulárom vyhliadli. Túto čriedu ovládal starý škodník s nebezpečnou šablou na jednej strane parožia, a preto bolo od rána jasné, čo je cieľom dnešného dňa. Posledných sto metrov sme sa už plazili, lebo v otvorenej krajine krytu na priblíženie moc nie je. Až keď sme sa nachádzali zhruba 100m od zaľahnutého vodcu čriedy, sprievodca začal rozopínať púzdro v ktorej mal celú cestu zbraň schovanú. Potichu obtiahol záver čím zasunul do komory náboj kalibru 270 Win s kvalitnou dvojjadrovou strelou a posunul mi zbraň. Poležiačky som sklopil namontovanú dvojnožku a poležiačky sa zafixoval v ideálnej streleckej pozícii. Ubiehajúce minúty sa mi zdali ako hodiny a jeleň nie a nie vstať, na chrbát mi snežilo, ležal som v podmáčanom teréne a pomaly som začal zvažovať ranu na krk, aby som ukončil tú neznesiteľnú zimu, ktorá so mnou lomcovala. Zrazu sa laň na lavej časti čriedy unudene postavila...
 
Cesta do Škótska bola naplánovaná ako krásny jesenný výlet s cieľom do sýtosti sa vypoľovať, ale aj spoznať miestnu kultúru, navštíviť známe hrady a hlavne prejsť niekoľko páleníc miestnej whisky zvučných svetoznámych mien. Priam odvážny plán na 5 dní pobytu. Po prílete do Glasgow sme si požičali auto a vydali sa na nočnú jazdu na sever, do okolia mesta Inverness. Po menšom blúdení sa nám podarilo nájsť naše ubytovanie, útulný, rodinou vedený Bed & Breakfast. Po prípitku na šťastný príchod som unavený padol do postele, na nasledujúci deň ma čakala náročná polovačka v kopcoch na škótske jelene. Tieto sa od naších líšia hlavne svojou veľkosťou, ktorá je spôsobená nedostatkom výživy na miestných holých kopcoch. Starý jeleň váži iba okolo 120 kg a parožie je proporčne veľké k jeho telu. Špičkové trofeje dosahujú okolo 5kg. Dôležitosť výživy u jelenej zveri mi potvrdili aj domáci poľovníci, lebo vraj škótske jelene po introdukovaní na Nový Zéland zvýšili svoju váhu až na 250kg v priebehu už troch generácii. Veľkosť trofejí ma sem však nedoviedla, ale túžba zažiť jeleniu ruju v otvorenej a nádhernej krajine popreplietanej množstvom kryštáľovo čistých riek a jazier.
 
Po stretnutí sa s našimi sprievodcami sme si narýchlo vyskúšali pár rán zo zapožičaných guľovníc a vyrazili do hôr. Zbrane boli ideálne do miestnych podmienok, nehrdzavejúca oceľ, plastové pažby, kvalitné puškohľady s vysokým zväčšením a balistickou vežičkou na korekciu zásahu na väčšie vzdialenosti, dvojnožka a neodmysliteľný tlmič, ktorý je tu legálny a bežne používaný.
Prvé čriedy sme zbadali už z auta, väčšinou však mladé jelene alebo holá. Za králmi týchto hôr nás čakal pochod do vyšších polôh. Úlovok môjho prvého jeleňa bol skôr záležitosť streleckého umenia. Ešte som nevedel, aké sú podmienky a usudzoval som, že bližšie ako na 300m sa v tak otvorenom teréne k jeleňom dostať nedá. Po krátkom plazení som teda na odmeranú vzdialenosť nastavil puškohľad, našiel si dobrú polohu a plynulo potiahol spúšť. Môj jeleň, aj keď nebol z tých najväčších ani najstarších, po pár metroch klesol do trávy a zhasol. Týmto úlovkom sa začalo dobrodružstvo, ktoré si človek bude pamätať na vždy. Aj môj kolega mal v ten deň šťastie, jedného jeleňa síce kvôli extrémne silnému bočnému vetru na veľkú vzdialenosť minul ale dalšieho sa mu podarilo úspešne uloviť. Tiež to bol mladší jeleň. Ako sme sa neskôr dozvedeli, nutnosť streľby na veľké vzdialenosti a úlovky mladých jeleňo boli zapríčinené neskúsenými sprievodcami, ktorý iba zaskakovali za kolegov, ktorí ešte mali hostí. Na ďalší deň sme však už mali poľovať s naozajstnými profesionálmi.
 
A bola to pravda. Naledujúce ráno ma doprevádzal miestny správca revíru, dlhoročný sprievodca v miestnych horách. Hneď ráno sme sa vyviezli na miesto, odkiaľ bol dobrý výhľad na okolité kopce a začali prečesávať krajinu ďalekohľadmi. Vždy keď sme zbadali čriedu, prišiel na rad sprievodcov pirátsky monukulár s nejakým absurdným zväčšením, lebo s ním vedel správne prečítať jeleňa na kilometre. Takto sme si vyhliadli dva jelene, starého škodníka a ešte staršieho symetrického desatoráka, ktoré boli cieľom nášho dňa. Na moje prekvapenie bolo v pláne najprv uloviť škodníka, ktorý bol niekoľko kilometrov od nás a až potom môjho vysnívaného desatoráka, ktorý sa nachádzal v údolí ani nie sedemsto metrov od nás. Presne ako sprievodca naplánoval, tak aj bolo.
... Keď sa táto laň postavila, sprievodca mi pošepol, že sa mám, pripraviť, že aj ten môj škodník čoskoro vstane. Hneď ako sa zdvihol, zaručal a keď sa natočil bokom padol výstrel. Dolu kopcom zbehol len pár metrov a keď padol, iba sme sa prevalili na bok a ďalekohľadmi skontrolovali, či je náš druhý cieľ, pravidelný desatorák ešte v svojej lokalite. Bol. Úlovok sme rýchlo vyvrhli, spravili pár fotiek a vydali sa dole kopcom, smerom k potoku, za ktorým v papradinovom poraste bol náš starček aj s laňami. Po chvíli nás od neho delil už len ten potok a krátky strmý svah. Nebudem tvrdiť, že brodiť po pás hlboký potok v treskúcej zime bez broďákov je bravúrny nápad, ale asi je to miestny zvyk. Faktom je, že inej cesty nebolo ak sme chceli uloviť tohto kapitálneho jeleňa. A tak sme to, držiac sa navzájom za ramená kvôli stabilite, riskli. Po malom výstupe mi sprievodca odhrnul stenu z papradia, ktorá bola pred nami a ja som znovu poležiačky zamieril. Po prvom, komorovom zásahu som stihol ešte aj druhú ranu, pre istotu, a môj vysnívaný jeleň, tretí škótsky, zhasol v tráve a papradí uprostred nádherných zelených kopcov.
 
Nasledujúci deň ráno sme vyrazili cestou na juh, cieľom bolo jazero Lochness a tamojšie hrady. Samozrejmosťou bola aj zastávka a kompletná prehliadka aj s ochutnávkou v The Glenmorangie Destilery. Škoda len, že ako šofér som vážne len degustoval a drahocennú whisky po ochutnaní vypľúval. Počas pobytu sme navštívili ešte niekoľko destilérok, hľavne tie menšie, rodinné s veľmi dlhou tradíciou, ale nenechali sme si ujsť ani svetoznámu Glenfiddich. Glenfiddich znamená údolie jeleňov, žiaľ, v danom údolí už žiadne jelene mnohé roky nie sú. Môže za to posadnutosť škótskej aristokracie, ktorá je úplne zbláznená do poľovačiek na horské prepelice (grouse). Kedže tieto sa nedajú chovať v zajatí, jedinou možnosťou umelého zvyšovania ich stavov je kompletne sa zbaviť jelenej zveri, ktorá im síce nekonkuruje s potravou, ale splašená črieda vraj môže podupať hniezda s vajíčkami. A keďže jeden deň pravej veľkopanskej poľovačky na rýchlo lietajúce prepelice vo vysočine stojí poľovníka tisíce libier, niet sa čo čudovať, že vo svetoznámom „údolí jeleňov“ už nie je ani jeden...
 
Cieľom našej cesty však nebolo len spoznávanie miestnej kultúry. Hlavnou náplňou bola jednodňová poľovačka na drobnú zver. Takzvaný „Mixed Bag“ je vlastne celodennou prechádzkou malebnou krajinou za sprievodu psovoda a jeho labradorov, s brokovnicou v ruke a plnou kapsou nábojov. Cieľom je uloviť za jeden deň 4 druhy zveri, bažanty, kačice, králiky, ale hlavne bekasínu. Bekasína sa po anglicky volá „snipe“ a od nej je odvodený anglický názov odstrelovača – sniper. Kedže tohto drobného vtáka podobného našej sľuke ulovia vraj len tí najlepší strelci, úspešného lovca volali sniper, ostrostrelec. Až nskôr sa toto pomenovanie udomácnilo vo vojenskej a policajnej terminológii.
 
Po prespaní u miestneho majiteľa revíru v jeho honosnom vidieckom sídle nás ráno vybavil dvoma brokovnicami a fúrou nábojov, zaželal nám krásny deň a odišiel späť leštiť svoju zbierku fajnových anglických brokových dvojek. So psovodom sme prečesávali remízky v okrajových častiach revíru a poľovali na divo žijúce bažanty, ktorých je v miestnych revíroch nepredstaviteľné množstvo. V strede dňa sme sa autom previezli do močaristejšej časti revíru kde sa vyskytujú bekasíny. Po hodine brodenia sa po kolená v bažinách a asi päťdesiatke vystrelených nábojov som konečne pochopil pravý význam slova snajper. Tieto vtáky sa nedali trafiť, vôbec! Vzlietali 30m od strelca a to plnou rýchlosťov nepredstaviteľne kľučkujúc. Až jedna spravila chybu a keď ju kamarát vyšliapol, letela krížom predo mňa v relatívne rovnej línii. A šťastie stálo na mojej strane.
 
Avšak najkrajší zásak môjho života prišiel až pár hodín neskôr. V malej močarine pri neveľkom jazere som vyšliapol bekasínu. Po hodenej rane padla k zemi ako kameň a z tohoto miesta vyštartoval bažantí kohút, ktorého som ulovil druhou hlavňou. Tento a mnohé ďalšie zážitky z nezabudnuteľnej výpravy sme ten večer znovu a znovu rozoberali v útulnej miestnej krčme, pri dobrom jedle a s pohárom vynikajúcej single-malt whisky v ruke. Poľovačka v škótsku má proste nezabudnuteľné čaro.
Chcete vediet viac?