Čakanie na baribala, kanadské dobrodružstvo (časť 2.)

Svoj úlovok, veľkého medveďa baribala, som po mnohých fotografiách odtiahol bokom do húštiny a vrátil som sa na posed k rozčítanej knižke. Však po všetkom tom lomoze, čo som narobil, je malá pravdepodobnosť, že dnes ešte uvidím nejakú zver.

Čakať na sprievodcu mi ale prišlo bezpečnejšie na posede, ako kúsok od návnady. Nedočítal som ešte ani stranu, keď som zbadal ako sa k návnade hrnú dva čierne medvede. Na prvý pohľad však bolo jasné, že sú to mladé jedince. Dlhé nohy a krk, malá hlava s veľkými ušami ako aj spôsob pohybu mi hovorili, že namiesto luku je čas vybrať fotoaparát. Nasledujúce dve hodiny mi predvádzali nezabudnuteľné divadlo, kŕmili sa, naháňali, lozili po stromoch. Aj keď si myslím, že o mne vedeli, neprekážal som im. Asi videli človeka po prvý krát v živote.

Reparát
 
Chvílu pred zotmením som zbadal ďalšieho čierneho medveďa ako smeruje priamo k návnade. Pár metrov za ním kráčal ďalší, blond sfarbenie srsti ma nenechalo na pochybách, že toto sú tie medvede, ktoré som pred pár hodinami počas fotenia svojho úlovku tak neobozretne odplašil. Bola to šanca na reparát, teraz nebolo na čase spraviť žiadnu chybu. Zvesil som luk s už založeným šípom z držiaka a keďže sa začínalo rýchlo stmievať nebol čas špekulovať a prestavovať jednopinové posuvné mieridlo. Čierny maco už okupoval návnadu a neplánoval k nej blonďavého pustiť. Keď prechádzal tesne za stromom, ktorý som mal dopredu odmeraný ďialkomerom, podržal som pin mieridla nastaveného na 20 metrov trochu vyššie na komore a na 27 metrov vystrelil druhý šíp môjho kanadského dobrodružstva. Ani nie tridsať metrov od nástrelu zhasol môj medveď, blond farebná variácia baribala s dokonale hustým a neporušeným kožuchom.

Liezol na posed
 
Bolo na čase pobaliť veci a počkať na sprievodcu, ktorý mal najprv vyzdvihnúť kamaráta. Keď dorazili ku mne, mali na štvorkolke uviazaného obrovského medveďa. Ako som sa neskôr dozvedel, bol to medveď, ktorý liezol za kamarátom na posed, ale po pár stupienkoch si to rozmyslel a odobral sa k návnade. Aj keď má takýto zážitok nepriaznivé účinky na psychickú pohodu lukostrelca, kamarátovi sa podarilo umiestniť šíp precízne za lopatku, až potom sa rozklepal tak, že sa skoro zosypal z posedu.
Neskoro večer sme dorazili do tábora, s tromi medveďmi a množstvom zážitkov. Moja poľovačka v Kanadskej divočine bola úspešne za mnou. Bolo na čase vymeniť luk za fotoaparát, maskáčové oblečenie za civilné a spoznávať krásy tejto krajiny po zvyšné dni, čo mi ostali pred odletom domov. Mojim snom bolo uloviť aj bobra, avšak licencie sa pre zahraničných poľovníkov nepredávajú. Jedinou možnosťou by bolo ísť poľovať s miestnym lovcom kožušín, jeho zbraňou a na jeho pozvanie. Žiadneho som však nepoznal a sprievodcovia tiež nemali tie správne kontakty...

Jazerá, ľadovce, vodopády
 
Nasledujúci deň sme strávili v tábore, fotením úlovkov, draním a solením koží, strielaním z lukov a relaxovaním na jarnom slnku. Dôkladné postaranie o trofeje je síce práca sprievodcov, avšak pomocná ruka je vždy vítaná a hlavne je dôležité dohliadnuť, že je o trofeje dobre postarané. Tieto nám totiž budú pripomínať zážitky z polovačky po celý život. Najvhodnejšie je preto nechať si aj po polovačke pár dní voľna a postarať sa aj o odvoz trofejí ku kanadskému preparátorovi, dohodnúť sa na konkrétnych predstavách a podmienkach a domov odchádzať s istotou, že za pár mesiacov pribudne v poľovníckej izbe kvalitne spracovaná trofej. Preparátorske dielne sú v Kanade na vysokej úrovni, čísté a udržiavané a cenovo porovnateľné s tými na Slovensku. Odhliadnuc od týchto faktov je návšteva zážitkom, kde človek uvidí množstvo preparátov nielen severoamerickej zveri. Mne sa napríklad podarilo držať v ruke trofej „rocky mountain bighorn sheep“ ktorú strhli vlci a je novým svetovým rekordom. Bola pripravená na preparáciu do prírodovedného múzea v Edmontone a bola vskutku impozantná.
Deky a lebky z medveďov sme nechali so sprievodcami v kempe s tým, že sa po ne o pár dní zastavíme, a vydali sme sa na cestu do Northwest Territories, oblasti indiánov kmeňa Dene, lesných bizónov a obrovských vodopádov. Cestou k vodopádom Alexandra Falls bolo pri ceste vidno množstvo zveri, vrátane starého bizónieho samca, jelencov bielochvostých, jeleníkov ušatých a množstva kačíc. Táto časť kanady je jedna z mála, kde vo voľnej prírode žije lesný poddruh bizóna. V tele aj v rohoch je o poznanie väčší ako stepný poddruh. Aj krajina sa smerom na sever začínala meniť, stromy boli nižšie a redšie, cestu lemovalo množsvo močiarov plných rôznych druhov kačíc a husí. Po krátkej prehliadke vodopádov sme sa vydali opäť na cestu, tentoraz smerom na západ, do Britskej Kolumbie. Hranica Alberty a BC je posiata množstvom národných parkov, pričom najznámejšie a najnavštevovanejšie sú Banf a Jasper National Park. V týchto parkoch sa podarilo veľmi citlivo skombinovať silný turistický ruch a divokú prírodu. Množstvo jazier, ľadovcov, riek, vodopádov, hôr, hustých lesov a zveri poskytuje návštevníkom zážitky v každom ročnom období. Od lyžovania až po rybárčenie a kempovanie, samozrejme za dodržania striktných podmienok. Keby bolo trochu neskôr v roku, určite by som využil možnosť muškáriť v krištáľovo čistých riekach pod dohľadom skúseného sprievodcu.

Dom s vlajkou
 
Počas týchto ciest na severe kanady sa mi podarilo získať kontakt na miestneho lovca kožušín neďaleko od tábora, kde som poloval na medvede. Bol to miestny starší indián a nájsť jeho dom bolo vraj jednoduché, treba ísť šesťdesiat kilometrov južne od mesta a jediný dom na ľavej strane s kanadskou vlajkou je jeho. Vraj je milý a treba sa spýtať, možno ma vezme polovať na bobry. Keď sme dorazili na miesto, ako prvé nás upútala brokovnica opretá o verandu a guľovnica zavesená nad dverami. Hm, je vôbec bezpečné ísť mu ako úplne cudzí zaklopať? Po krátkom váhaní som sa odhodlal. Otvoril mi sympatický starý pán a keď som mu vysvetlil, že sme z ďalekej európy, že sme tu poľovali na medvede a chceli by sme aj na bobry, ale kožušinu nechceme, tá zostane jemu, sa len pousmial a povedal mi, že mám chvíľu počkať, vraj sa musí prezuť do gumákov... Bol som v šoku, ani vo sne som nedúfal, že to pôjde takto ľahko.
 
Praví poľovníci

Sadli sme do auta a odobrali sme sa na jeho obľúbené miesta, kde ako mladší, keď ešte vládal, chytal bobry do pascí. Teraz túto úlohu prenechal synovi a už sa venuje len draniu úlovkov a sušeniu koží. Ako som sa počas dlhšej cesty v aute dozvedel, miestni indiáni môžu loviť akúkoľvek zver na ich územiach, celoročne a bez potreby licencí. Sami však veľmi dobre vedia, koľko je možné loviť, aby sa nenarušila prírodná rovnováha. Dalo by sa povedať, že aj keď nie sú nijak obmedzovaní, sú naozajstnými poľovníkmi, ktorí lovia len toľko koľko potrebujú a záleží im na tom, aby bolo zveri stále dostatok. Takisto som sa dozvedel, že v tomto ročnom období, keď bobor žerie väčšinou kôru a korienky, je veľmi ťažký a po zásahu by klesol pod vodu a už sa nevynoril. Zato na jeseň, keď je jeho diéta prevažne tráva, aj keď by sa po ulovení potopil, za pár hodín by znovu vyplával. Preto sme v ten deň potrebovali nájsť bobra, ktorý bude na suchu, alebo sa bude kŕmiť v plytkej vode. A potreboval som ho trafiť tak, aby zostal v ohni. Tieto dve veci mali byť najpodstatnejšie a sťažoval ich aj fakt, že malorážka ktorou som mal strielať bola asi staršia ako jej majiteľ. Čiernenie na hlavni bolo už len spomienkou, tak isto ako lak na pažbe, ktorá bola teraz už takmer biela. Cieľnik bol ešte originálny, ale mušku nahradil priletovaný kovový kolík. Táto zbraň znamenala ďalšiu výzvu, za prvé prežiť výstrel z nej a za druhé dostať sa blízko, veľmi blízko...

Určite sa vrátim

Po pár hodinách poľovania, kde bobry odmietali spolupracovať, buď boli vo vode alebo sa im naša prítomnosť nepozdávala, sa konečne naskytla šanca. Bobor v plytkej vode a pred ním na brehu trávnatý hrbol ktorý by umožnil nepozorovane sa prikradnúť. Po krátkom pirši, vymierení a vystrelení rany na nie viac ako dvadsať metrov som z vody po kolená vyťiahol vlastnoručne uloveného bobra. Radosť, moja aj starého pána, bola obrovská. Po fotkách sme sa mohli spokojne vybrať naspäť domov. Počas tejto poobednej polovačky som sa o miestnych zvyklostiach a zveri dozvedel viac, ako by som si kedykoľvek prečítal z kníh. Úlovok bol už len čerešničkou celého zážitku a definitívnou bodkou za touto poľovníckou výpravou.
Pár zvyšných dní do odchodu som strávil cestovaním späť do Edmontonu cez národné parky, fotením zveri, návštevou poľovníckych a hlavne lukostreleckých predajní a zháňaním darčekov. Keď som nastupoval do lietadla plný dojmov, jednou vecou som si bol istý...onedlho sa sem určite vrátim!
Chcete vediet viac?