S lukom v kanade, čakanie na baribala (časť 1.)

Po troch hodinách sedenia na malom prenosnom posede som začínal byť nervózny... Bolo síce ešte len pol ôsmej večer, zostávali mi teda vyše tri hodiny dobrého svetla, avšak sprievodca tu počas včerajšieho kŕmenia a kontroly návnad vyplašil medveďa už o piatej poobede.

Nezradil som si toto vynikajúce miesto, keď som zaparkoval štvorkolku len dvesto metrov od návnady? Netočil sa mi vietor a neroznášal môj pach po okolí? Nebolo ma aj napriek kvalitnému maskáčovému oblečeniu, zamaskovanej tvári aj rukám vidieť už z diaľky? Podobné myšlienky mi vírili v hlave tretí deň poľovania v severnej Alberte, len sto kilometrov od hranice s North West Territories, a nedovoľovali mi sústrediť sa na rozčítanú knihu, ktorá mi mala spríjemniť dlhé hodiny čakania na veľkého baribala, ktorého som plánoval uloviť lukom. Včerajšiu noc sa poriadne ochladilo, a preto ani mušky, ani komáre neboli veľmi dotieravé, takže repelent mohol pokojne zostať v batohu. V kempe sme minulú noc videli polárnu žiaru, čo podľa miestnych znamená zaručený poľovnícky úspech. Hm, asi bude táto povera založená na pravde: napravo od posedu, v hustom smrekovo-brezovom lese sa mihol veľký čierny tieň. Úplne nehlučne, ako len medveď dokáže, sa blížil k návnade...
 
Blonďavý, škoricový, čokoládový 
 
Nápad ísť poľovať lukom do Kanady sa zrodil pred vyše rokom. Alberta bola jednoznačnou voľbou z dvoch základných dôvodov. Prvým je, že na jednu licenciu dostane poľovník dve „tags“, ekvivalenty našich plomb, teda počas jednej výpravy môže uloviť dva medvede. Druhým dôvodom bol fakt, že táto provincia oplýva vysokou populáciou medveďov a poľovnícky tlak je relatívne nižší. Preto sa tu často objavujú veľké medvede navštevujúce návnady. Okrem predominantnej čiernej farby sa vyskytujú aj iné, jeden zo siedmich ulovených baribalov v Alberte má blonďavú, škoricovú, čokoládovú alebo hnedú farbu.
Po absolvovaní letu z Viedne cez Toronto do Edmontonu ma privítalo slnečné, ale studené počasie s holými stromami, so zvyškami snehu a zamrznutými jazerami. V závislosti od počasia sa voľba takéhoto skorého termínu poľovačky mohla skončiť obrovským úspechom. Medvede po dlhej zime nemajú ešte takmer žiadnu prirodzenú potravu, pravidelne navštevujú návnady a ich kožuchy sú po dlhom zimnom spánku v dokonalom stave, lebo ani staré jedince ešte nemajú vyšúchané miesta. Ak by sa však včas neoteplilo, hrozilo veľké sklamanie: väčšina medveďov mohla byť ešte zalezená v brlohoch a k návnadám sa ani len nepriblížiť.
 
Medvedie pochúťky
 
Dopoludnia som vybavil formality v požičovni áut, nakúpil zásoby vody, nealka aj ostatných tekutín na prípitok po úspešnej poľovačke a zašiel som do poľovníckej predajne. Potom som sa vydal na 980 kilometrov dlhú trasu na sever, do mestečka High Level, kde som plánoval stráviť noc v jednom z typických kanadských motelov. V tomto ročnom období síce zívajú prázdnotou, ale v zime, keď sa v okolí ťaží zemný plyn a drevná hmota, praskajú vo švíkoch a celé mesto je plné života. Už cestou som videl na poliach a lúkach množstvo pasrncov bielochvostých a husí, na každej malej vodnej ploche bobry, ondatry a množstvo rôznych druhov kačíc. Tesne pred zotmením som pri ceste zazrel mladého medveďa. Kŕmil sa čerstvo vyrastenou trávou, ktorá ako prvá vyháňa na miestach, kam sa oprú jarné slnečné lúče, a tvorí väčšinu jedálneho lístka medveďov počas skorej jari. Druhou významnou zložkou ich potravy v tejto lokalite sú všadeprítomné bobry. Mnohí sprievodcovia považujú bobrie mäso za najlepšiu návnadu a kupujú ho od miestnych lovcov kožušín. Okrem neho sa používa aj ovos zaliaty starým fritovacím olejom, mäsiarsky odpad či sladké pečivo, ktoré sa umiestňuje do veľkého suda 20 až 25 metrov od prenosného posedu pre lukostrelca. Každý sprievodca, ktorý má na starosti dvoch poľovníkov, používa až pätnásť rôznych vnadísk, často od seba vzdialených aj niekoľko kilometrov. Tieto návnady sa denne kontrolujú a dopĺňajú.
 
Na štvorkolke pomedzi jazerá
 
Na druhý deň v doobedňajších hodinách, po miernom blúdení prašnými cestami-necestami, som dorazil do stanového tábora, ktorý sa mal na nasledujúcich šesť dní stať mojím domovom. Na podmienky kanadskej divočiny poskytoval relatívny komfort: priestranné stany s rozkladacími posteľami, teplými spacákmi, malým zrubom, kde sa jedávalo, a dokonca so sprchou, aj keď značne sparťanskou. Vlastne by sa dalo povedať, že ani tak nešlo o sprchu, ako o malú drevenú búdku, kam si človek priniesol vodu zohriatu nad ohňom. Uprostred lesov sa však aj toto dá považovať za spríjemnenie pobytu. Skontroloval som, či moja lukostrelecká výbava prežila transport cez pol sveta a dal som si malý tréning, aby som zistil, či som niekde cestou nestratil potrebné strelecké schopnosti. Po ľahkom obede sme sa so sprievodcami rozdelili na skupiny a nasadli do áut. Každé malo aj prívesný vozík s dvoma štvorkolkami, návnadami a s množstvom vybavenia. Vyrazili sme rôznymi smermi k svojim bait lines, návnadám a posedom. V závislosti od konkrétnej návnady sa cesta líšila, ale nebolo zriedkavosťou stráviť v aute 45 minút a ďalšiu hodinu jazdou na štvorkolke pomedzi jazerá, okolo potokov s bobrími hrádzami a cez husté lesy, kým poľovník dorazil k miestu, kde bude od štvrtej poobede do jedenástej v noci trpezlivo čakať na medveďa. Keďže lokalita, kde sa lovilo, bola veľmi ďaleko na severe, stmievalo sa až okolo pol dvanástej v noci a cesta naspäť k autu pomedzi močiare bola zážitkom sama o sebe. Prvý deň na posede sa okrem niekoľkých lasíc a havranov na mňa neprišlo pozrieť nič. Zato kamarát sediaci polhodinu odo mňa vystrelil chvíľu pred zotmením na veľkého medveďa, no keďže si nebol stopercentne istý zásahom, rozhodol sa s dohľadávkou počkať až do rána.
 
Polárna žiara
 
Hneď po raňajkách sme štyria, dvaja sprievodcovia s guľovnicami a my dvaja s lukmi, vyrazili na nezabudnuteľnú kanadskú dohľadávku. V močiari, do ktorého medveď po rane odbehol a kde voda siahala do pol lýtok, bolo hľadanie farby takmer nemožné. Preto sme sa v rojnici snažili predierať hustým podrastom v smere, kde sme predpokladali, že by sme dohľadávku mohli úspešne zvládnuť. Aby som skrátil dlhý príbeh, po hodine a pol, inom medveďovi, ktorý sa v hustom poraste priplietol medzi nás a zdali sme sa mu natoľko zaujímaví, že si nás z pár metrov zvedavo prezeral a odmietal odísť, sa jeden zo sprievodcov takmer potkol o zhasnutého medveďa, ktorý ležal sto metrov od nástrelu v mimoriadne hustom podraste nepreniknuteľných kríkov. Nasledovali fotky, ďalšie fotky, obrovská radosť, návrat do kempu na obed, prezlečenie z mokrých šiat do suchých a opäť odchod do terénu.
Ďalší večer sa na posedoch nedialo absolútne nič – asi predzvesť zmeny počasia. Do kempu sme prišli neskoro v noci a po poháriku dobrej whisky sme poriadne rozkúrili v kachliach. Zrazu sa ozvalo volanie sprievodcu: „Toto musíte vidieť!“. Keď som vyšiel von zo stanu, prvý raz v živote som hľadel na jeden z najkrajších prírodných úkazov, absolútne nezabudnuteľnú polárnu žiaru, ktorá nasledujúcu hodinu „tancovala“ po oblohe, ako hovoria miestni Indiáni. Dúfal som, že mi prinesie poľovnícke šťastie, po ktorom som tak veľmi túžil...

Zhasol v mäkkom machu...
 
...Keď konečne vyšiel z húštiny, hneď som vedel, že toto je veľký medveď, presne taký, o akom som sníval. Krátke nohy, veľké brucho, malá trojuholníková hlava na mohutnom krku, pomalá chôdza a najmä – vyzeral väčší ako sud s návnadou, ktorý sprievodca zvalil smerom ku mne, aby mi umožnil strieľať na medveďa pod ideálnym uhlom pre lukostrelca. Knižku som mal dávno zloženú na sedačke a v ruke som už držal môj obľúbený 70-librový luk so šípom so 100-grainovým dvojbritovým hrotom. Hneď ako medveď prišiel k sudu a pozrel sa smerom odo mňa, napol som luk, vyčkal, kým bližšou prednou nohou vykročí dopredu, aby mi odokryl komoru, zrovnal mieridlá a plynulo potiahol spúšť na vypúšťači. Keď som videl zmiznúť krídelká tesne za lopatkou, bolo jasné, že polovica môjho kanadského dobrodružstva je úspešne za mnou. Medveď sa vzopol, odbehol ani nie dvadsať metrov a zhasol v mäkkom machu uprostred kanadskej prírody, ešte na dohľad od posedu.
Keď som o chvíľu stál pri svojom úlovku a ďakoval za tento zážitok, zbadal som ďalšieho čierneho medveďa, ako si vykračuje rovno ku mne a k návnade. Rozhadzoval som rukami a dohováral mu, že teraz nie je vhodný čas chodiť sem. Medveď sa zvrtol a s ním sa otočil a odbehol aj blonďavý maco, ktorý ho nasledoval a ktorého som nevidel. Práve som si odplašil farebnú variáciu baribala, po ktorej pre jej vzácnosť túžia mnohí poľovníci vrátane mňa. Alebo sa k tejto návnade ešte raz vráti?
Chcete vediet viac?