Král mokradí (PaR 3/2010)

Keď som pri kempe uvidel obrovskú kladku na losa, netrúfol som si ani predstaviť, aké veľké môže byť toto zviera. Takto začína rozprávanie o vysnívanej poľovačke v Kanade poľovník a cestovateľ Juraj Buchta.

Bergmanovo pravidlo o proporciách losov platí aj v Kanade. Južnejšie provincie Quebeck či Ontario obývajú losy mokraďové (Alces alces americanus) menšieho vzrastu s menším parožím. Alberta je zlatý stred, kde sú solídne lopatáre. Tie najväčšie jedince s rozpätím parožia aj jeden a pol metra možno stretnúť v Yukone, Britskej Kolumbii a na Aljaške. Ale poľovať na Aljaške je už vyššia a aj drahšia liga. Na presun tam treba použiť helikoptéru alebo lietadlo, ktoré vie pristáť na jazere.
Na miesta, kde poľoval Juraj Buchta s kamarátom, sa možno dopraviť aj autom. Ako tvrdí, nechce byť klient, ktorého vyzdvihnú na letisku, odvezú do revíru zapoľovať si, potom ho privezú späť na letisko a pošlú domov. To nepokladá za pravé dobrodružstvo. Potrebuje v krajine aj niečo vidieť a zažiť.
Po prílete do Edmontonu, kde prespali, preto nasadli do auta z požičovne a vydali sa približne na sedemstokilometrovú cestu na sever až do oblasti za Grand Prairie, kde sa mali stretnúť so sprievodcom. Po ceste si nakúpili zásoby, hlavne pitnú vodu na celý pobyt, teda asi na desať dní, a zopár fliaš kanadskej whisky. Na konci cesty potom konštatovali, že s vodou to prehnali a whisky bolo málo...
Otvorenou krajinou
„Nebolo sa kam ponáhľať. Chceli sme ušetriť na pokutách, a tak sme sa otvorenou krajinou po širokej ceste vliekli predpísanou stovkou. Niekoľkokrát sme zaregistrovali, že policajti naozaj merajú rýchlosť. Aj napriek relatívne nízkej povolenej rýchlosti bola popri ceste zrazená a uhynutá zver. Väčšinou jeleníky virgín¬ske,“ spomína J. Buchta. Po šesťsto kilometroch míňali oblasť Grand Prairie a ešte ich čakalo asi stodvadsať kilomet¬rov po štrkovej ceste. Navigácia od sprievodcu znela asi tak, že treba ísť sto kilometrov rovno, všimnúť si spadnutý strom a tam odbočiť doprava. Nakoniec sa dostali až k rezervácii, kam bol vjazd prísne zakázaný! Autom mohli vojsť do kempu len na to, aby vyložili všetko potrebné na pobyt, a potom ho museli vrátiť späť k rampe. Aj vozidlo ich sprievodcu parkovalo pri rampe, takže zákaz rešpektovali všetci. V rezervácii sa mohlo jazdiť iba štvorkolkami a obojživelným vozidlom.
Vábenie
Jurajov kamarát ulovil svojho losa hneď v prvý deň. Nebol to zvlášť veľký jedinec, ale bol to lopatár a poľovník mal z tohto úlovku radosť. „Mne sa na začiatku veľmi nedarilo. Losa sme ani nevideli a bol som z toho dosť nervózny,“ priznáva mladý poľovník. Sprievodcu nahováral, aby spravili akúsi malú nátlačku. Vtedy sa dozvedel, že koncesia, kde mohli poľovať, bola vystavená na územie asi 220 000 hektárov! Nátlačka by znamenala dvojhodinový presun vozidlom určitým smerom, potom by sa sprievodca musel vrátiť po vlastnej osi a zver by z celej plochy tlačil smerom k lovcom asi tri dni. „Bola to obrovská plocha a my sme vlastne poľovali iba v tesnej blízkosti tábora,“ hovorí J. Buchta. Sprievodca Bernd mal odskúšaný iný spôsob poľovačky. Bolo sa treba presunúť za losmi po štrkových cestách a vábiť na priesekoch, pod ktorými vedie ropovod. Poľovať sa dalo len na tých¬to, niekedy až štyridsať metrov širokých priesekoch. Les bol v tejto oblasti neskutočne hustý, samé vresoviská, rašeliniská a len občas sa krajina otvárala do malých lúk a bažín. „Prídeš na miesto a ticho počúvaš, či sa niekde neozýva los svojím typickým ’oua¬k, ouak’! Keď ho vôbec nepočuješ, treba vydať vhodný zvuk, ktorý sa bude niesť do diaľky,“ opisuje odpozorovaný spôsob lovu J. Buchta a pokračuje: „Potrebuješ na to asi desaťlitrovú plechovicu. Na dne urobíš dieru a cez ňu prestrčíš šnúrku od topánok, dlhú aspoň stodvadsať centimet¬rov. Potom do plechovice naleješ trocha vody, namočíš v nej tú šnúrku a vodu vyleješ. Jednou rukou chytíš plechovicu za okraj a prstami druhej ruky potiahneš asi desať centimetrov šnúrky. Otáčaš sa pritom na mieste. Príšerný zvuk, čo z toho vyjde, sa nesie veľmi ďaleko a zaberá.“ Podľa mladého poľovníka zaberie aj napodobňovanie hlasu losice. Prstami treba stlačiť nosné steny a ústami vydať zvuk, niečo ako „ouaaaa, ouaaaaa“! Ak počuje sprievodca niekde v lese rujného samca, ktorý vydáva charakteristické „ouak, ouak“, mal by ho začať vábiť rovnakým zvukom. Ak sa začne los približovať a lámať vegetáciu, mal by tiež pripravenou bakuľou silno mlátiť do mladých stromčekov. To isté totiž robí losna druhej strane parožím. „Ateraz si predstav ten adrenalín, že si niekde medzi nimi na prieseku a čakáš, až ti ten pravý los vyjde,“ hovorí vzrušene J.Buchta.
Pokušenie
Odrazu výdatne nasnežilo, takmer štyridsať centimetrov. „Vôbec sme nevideli losie stopy. Až na štvrtý deň začal pohyb zveri a na posliedke sme našli ležoviská pri križovatke dvoch širokých priesekov. Na druhý deň asi dvesto metrov od nás vyšla losica a o chvíľu ďalšia aj s losíčaťom. Dalo sa predpokladať, že nablízku je aj los, lebo nájdené obrovské ležoviská a hrabaniská boli čerstvé. Sliedili sme po prieseku a zrazu sme zbadali losa. Na jednej strane mal asi polmetrovú lopatu a na druhej to bol taký jeleňovitý typ.“ Jurajov lovecký inštinkt pracoval na plné obrátky. Po niekoľkých neúspešných dňoch bol rozhodnutý uloviť prvého losa, ktorého stretne. Už kľačal a mieril, aj sprievodca ho upozornil, že môže vystreliť, ale je to vraj trofejne malý los. Napokon Juraj zložil pušku s tým, že na ulovenie losa má predsa ešte niekoľko dní.
Šiesty zmysel
Znovu prešli niekoľko priesekov, ale stále ich to ťahalo k tomu, kde videli losice. A hneď, ako tam zastavili s obojživelníkom, ozval sa los. „Bol to hlas silnejšieho býka a do sprievodcu akoby strelil blesk. Vyletel z obojživelníka s tým, že tu mám čakať. On ide vábiť, a keď bude los prechádzať cez priesek, mám strieľať! Los sa pomaly približoval, každým krokom lámal stromčeky a haluze, ktoré mu stáli v ceste, a vydával charakteristický zvuk. Jednoducho samec pripravený biť sa so svojím sokom. Podľa zvukov sa zdalo, že ide rovno na mňa,“ opisuje situáciu J. Buchta. Keď Bernd usúdil, že los je už dosť blízo, prestal vábiť, aby sa neprezradil falošným zvukom. Zobral pripravenú bakuľu, rýchlo sa presunul do náprotivného lesíka za priesekom a začal mlátiť do vegetácie ako zmyslov zbavený. Los to očividne počul. Potom sa podľa Juraja stala zvláštna vec. Zviera z nepochopiteľného dôvodu zastalo a len zúrivo mlátilo parohami do krovín a stromčekov na kraji prieseku. Sprievodca si však myslel, že los je už na druhej strane prieseku a Juraj z nejakých príčin na neho nestihol vystreliť, preto sa vrátil. Vtedy však zistil, že strelec stále stojí pripravený a los ešte nevyšiel na priesek. Všetko zostávalo už len na náhode.
Zoči-voči
„Zrazu los vyšiel na priesek, asi 250 metrov od nás. Pozeral smerom k nám. Mnou lomcovala poľovnícka triaška,“ spomína si na neopakovateľnú chvíľu J. Buchta. „Mal mohutné lopaty. Po prvej rane vôbec neznakoval a len pobehol na druhú stranu prieseku. Druhá rana bola v absolútnom strese, išla bokom kamsi do kríkov. Sprievodca to všetko snímal kamerou. Los naďalej stál. Boli to okamihy. Na tretej rane som si dal záležať, lebo som vedel, že v zásobníku už nemám viac nábojov. Výstrel…! Sprievodca kričal, aby som strieľal znovu, ale ja som mal prázdny zásobník. Začal som sa hrabať v batohu, kde som mal ďalších päť nábojov, a rýchlo som ich doplnil do zásobníka. Los medzitým zatiahol do húštiny.“ Pomaly sa pobrali na nástrel. Všade na snehu bola farba a striekance zostali aj na konci prieseku, kde losa s istotou zasiahla tretia rana. Vnorili sa do húštiny a asi po 15 metroch ho zbadali. Ešte žil. Majestátne zviera kľačalo so zdvihnutou hlavou. Juraj ho dostrelil na krk.
Po love
Aby sa mohol Juraj s trofejou odfotiť, museli losa vytiahnuť z húštiny na priesek. Bola to riadna drina. Mäso aj rozštvrtili hneď na mieste, lebo inak sa to nedalo zvládnuť. Do tábora sa vrátili o druhej v noci. Naspäť museli prejsť cez drevený mostík. Nevedeli, akú má nosnosť, preto radšej pred mostíkom všetko mäso vyložili, prešli po moste s obojživelníkom a potom poprenášali mäso a trofej losa. Znovu všetko naložili na obojživelník. „Celého losa nenaložíš. Treba ho namies¬te rozobrať. Stehno aj s kožou, lopatku aj s kožou, tak isto okolo chrbta. Hlava sa necháva s krkom na trofej a sviečková sa vyberá špeciálnym spôsobom. Ostatné sme nechali na mieste. Predátori sa o to postarajú, najmä vlky a niekedy aj veľký medveď grizly, ktorý sa tu pohyboval,“ spomína J. Buchta. „Zvyšok času sme strávili striehnutím na vlka a rybárčením. Počas pobytu sme videli mnoho rysov, jariabkov a stopy vlkov i medveďov. Aj v okolí tábora. Zrejme im voňalo losie mäso, ktoré bolo odložené v garáži. Bolo nepísané pravidlo, že všade, i v kempe, sa treba pohybovať s puškou v ruke. Aj na záchod…“ dodáva s úsmevom J.Buchta. Úspešní lovci sa rozhodli na spiatočnej ceste do Calgary, odkiaľ odlietali domov, spoznávať krajinu. Vracali sa cez Rocky Mountains. Navštívili niekoľko národných parkov a najznámejší z nich, Jasper, ich zaujal množstvom zveri. Videli stáda jeleňov wapiti, množstvo kojotov, jelienkov a vzácne ovce hruborohé.
 
Chcete vediet viac?